Veď podľa štatútu Hl. mesta SR Bratislavy, Čl. 6, ods. 2, pís. q, bod 15 už mestská časť, v danom prípade Staré Mesto, pri výkone samosprávnych funkcií „poskytuje pomoc pri zabezpečovaní prístrešia“, pravda podľa potreby v súčinnosti s Hl. mestom. Pri napĺňaní tohto článku však obe samosprávy zlyhali na celej čiare.

Navyše, právo na bývanie ako základné ľudské právo je priamo či nepriamo predmetom celého radu vnútroprávnych a medzinárodnoprávnych dokumentov, avšak v Slovenskej republike je na hranici vymožiteľnosti napriek tomu, že ich ratifikovala. Dôkazom toho je flagrantná diskriminácia obyvateľov reštituovaných domov a bytov, nehovoriac už o abuzívnych exekúciách, dražbách, podvodných reštitúciách a bytových mafiách.
Právo na bývanie je, hoci nepriamo, zakotvené aj v Ústave SR, menovite v Čl. 44, ods. 1: „Každý má právo na priaznivé životné prostredie.“ (Rozumie sa, že o priaznivom životnom prostredí nemožno hovoriť v situácii bezdomovectva.) A v Čl. 55, ods 1 : „Hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekonomicky orientovanej trhovej ekonomiky.“

Právo na bývanie súvisí aj so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a s právom na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.

Tým sa dostávame k Európskemu dohovoru o ľudských právach. Dohovor a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) treba pritom chápať neoddelene. Právo na bývanie je v ňom zakotvené v čl. 8 :„1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.“ Zúčastnené štáty boli vyzvané, aby prijali opatrenia zaručujúce záväznosť tohto ustanovenia.

Uznanie práva na bývanie možno ilustrovať na judikatúre týkajúcej sa obmedzenia práva na vlastníctvo. Takým je prípad James a iní vs. Spojené kráľovstvo, kde sťažovatelia – vlastníci namietali, že nútený prevod ich nehnuteľností na nájomcov obišiel Čl. 1 prvého Dodatkového protokolu. Súd to zamietol s tým, že takýto prevod patrí medzi ciele sociálnej spravodlivosti: „Vylúčenie toho, čo je vnímané ako sociálna nespravodlivosť, patrí medzi úlohy demokratického zákonodarcu. Lebo moderná spoločnosť pokladá bývanie za základnú potrebu, ktorej uspokojovanie nemožno prenechať trhu. Hodnotový rebríček môže dokonca viesť k legislatíve, ktorá by zabezpečila viac sociálnej spravodlivosti, aj za cenu vstupu do zmluvných vzťahov medzi jednotlivcami, aj keď by z toho nekynula žiadna výhoda tak pre štát ako aj pre spoločnosť vcelku.“

Súd v tom istom rozsudku ešte vyhlasuje, že Čl. I Dodatkového protokolu č.1, negarantuje v každom prípade právo na úplnú kompenzáciu (v prospech majetkovo postihnutého vlastníka).

Legitímne ciele „verejného úžitku“, také aké sledujú opatrenia ekonomickej reformy a sociálnej spravodlivosti môžu oprávňovať vyplatenie odškodného v cene nižšej než je trhová.

To je aj motivácia, ktorá predsedá rozsudkom a rozhodnutiam, ktoré z aspektu Čl. I Dodatkového protokolu č.1 pokladajú za dôvodné či aspoň odôvodniteľné opatrenia obmedzujúce vlastnícke právo, nech ide o zmrazenie nájomného alebo o jeho nútenú redukciu či ešte prerušenie výkonu súdnych rozhodnutí nariaďujúcich vysťahovanie z bytu.

Podobne aj v rozsudku Melacher a iní vs. Rakúsko, kde boli, z pohľadu Čl. I Dodatkového protokolu č.1, napadnuté opatrenia týkajúce sa zníženia nájomného. ESĽP mal za to, že „podobné zákony sú zvlášť vhodné a časté v oblasti bývania, ktoré má centrálne miesto v sociálnych a ekonomických politikách našich súčasných spoločností.“ V podobnom duchu aj bývalá Európska komisia pre ľudské práva sa domnievala, že je legitímne, keď legislatívec prijme primerané opatrenia na reguláciu trhu. Vývoj tak smeruje k tomu, že vlastníctvu sa pripisuje „sociálna funkcia“.

V súvislosti s tým sa často zdôrazňujú účinky spojené so vstupom do platnosti Dodatkového protokolu č. 12, čo sa týka zaradenia základných sociálnych práv do Dohovoru. Avšak garancia rovnosti a nediskriminácie v tomto novom protokole by mala mať nezávislú existenciu a mala by byť rozšírená na požívanie práva a slobôd posvätených nielen Dohovorom, ale aj vnútorným právom zmluvných štátov. Základné sociálne práva posvätené národným právom zmluvnej strany alebo inými medzinárodnými nástrojmi záväznými pre túto stranu, práva na bývanie vrátane, by sa mohli prostredníctvom tohto protokolu a cez prizmu rovnosti, ktorú ustanovuje, odôvodniť Dohovorom a následkom toho, získať právnu garanciu pred ESĽP.

V našich podmienkach sa často cituje prípad „Hutten-Czapska vs. Poľsko, z 19. júna 2006 v tom zmysle, že Súd dal za pravdu sťažovateľke a tým aj vlastníkom bytov všeobecne. Takáto interpretácia je zjednodušujúca a zavádzajúca. Táto sťažovateľka -vlastníčka sa sťažovala na to, že regulované nájomné jej neumožňovalo pokryť náklady na údržbu domu, žiadajúc dereguláciu nájomného. Je pravda, že Súd konštatoval porušenie vlastníckeho práva, keďže vlastníčka musela vynaložiť neprimerané náklady, avšak vo veci samej mal za to, že regulácia nájomného, aj pod trhovou úrovňou nie je porušením vlastníckeho práva a zaviazal ju, aby nájomcov strpela v dome. Ide o legitímne opatrenie štátu pri využívaní majetku. Štát pritom disponuje širokou škálou pri vymedzovaní motívov všeobecného záujmu, ktoré odôvodňujú ingerenciu do zmluvnej voľnosti a do práv. Tento prípad uvádzam preto, lebo sa nevhodne cituje na odôvodnenie negatívneho rozhodnutia vo veci našej sťažnosti podanej na ESĽP.

Možno sa domnievať, že uvedené argumenty z judikatúry ESĽP, sú dostatočné aj na to, aby Slovenská republika nebola nútená plniť rozhodnutie, ktoré vlastníkom priznáva odškodnenie za dobu regulovaného nájomného a dorovnať rozdiel medzi trhovým a regulovaným nájomným. Treba upozorniť na rozpor tohto rozhodnutia so spomínanou judikatúrou a Ústavou SR.

Treba tiež doriešiť problematiku bývania v reštituovaných. bytoch a domoch, a to či už vyplatením primeranej (netrhovej) finančnej náhrady, pre ktorú sa rozhodla väčšina ich obyvateľov a ktorá aj bola prisľúbená odchádzajúcim predsedom vlády, alebo pridelením náhradného bytu.

V neposlednom rade vyzývame príslušné orgány verejnej správy, menovite magistrát HL. mesta, aby hľadalo ďalšie rezervy, či už priestorové alebo finančné, a to otvorením zoznamu reštituovaných domov a bytov, vyhotoveným MÚ MČ Bratislava - Staré Mesto– s vydávaním nehnuteľností nebolo všetko v poriadku - na jednej strane a na druhej strane novelou zák. č. 260/2011 Z. z. v tom zmysle, že sa navýši dotácia na m² a zohľadnia sa náklady vynaložené na stav. úpravy a renovácie vypratávaných bytov. Tak je to ostatne upravené v zák. č. 282/93 o cirk. reštitúciách a v zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách.

Záverom sa natíska otázka : Keď v neďalekej Viedni, ktorá ma približne rovnakú rozlohu, žije viac než 4-krát toľko obyvateľov, ako je možné, že Bratislava nie je schopná vyhovieť 580-im žiadateľom o náhradný byt?

V Bratislave, 12. jan. 2017 Mgr. J. Sivák, CSc.,

člen SR OZ « Právo na bývanie »