Uznesenie toto je samozrejmé, lebo profesionalizmus v Bratislave je vecou nemožnou. Nehľadiac k ideálnej myšlienke sportovnej, je vyloženou absolutnosťou myslieť, že by 1 000 divákov mohlo vydržiavať profesionálny klub.“ Stanoviská ostatných bratislavských, či už slovenských alebo maďarských klubov, boli totožné. Do futbalu šlo síce v porovnaní s inými športovými odvetviami najviac peňazí, no profesionalizmus v ňom bol na Slovensku aj tak utópiou.
Futbal však napredoval, a to i organizačne. Samozrejmým sa stalo včasné nahlasovanie zápasov príslušnému riadiacemu orgánu či nutnosť „riadnych hráčskych legitimácií, bez ktorých nebude dovolené hráčom hrať“, ako aj rešpektovanie verdiktov „sudcovského stavu“, čo bola otázka obzvlášť ošemetná. V bratislavskej reštaurácii Budejovická búda na Záhradníckej ulici sa pravidelne konali schôdze odbočky československých rozhodcov.
Rozhodcovská obec, podobne ako dnes, musela permanentne počítať s nepriazňou zo strany takmer všetkých: obecenstva, hráčov, funkcionárov i novinárov. Arbitri si aj vtedy odnášali z ihrísk nepríjemné zážitky a ani tlač ich nešetrila. Napríklad Slovenská politika v lete 1925 po zápase bratislavských klubov PTE – PMTK 3:0 napísala: „Zápas bol paškvilom footballu hlavne zásluhou docela nemožného sudcu Kubovszkého, ktorý nemal ani najmenší pojem o surovej hre. Policajné riaditeľstvo, ktoré sa snaží chvályhodne zamedziť surovej hre, malo by zakázať tomuto pánovi vstup na hrište ako sudcovi. Hrište nie je k tomu, aby sa na ňom promenádovali módne figúrky (p. Kubovszky bol celý biely), ale je miestom pre seriózne zodpovednosti vedomých športsmanov, ku ktorým uvedený pán nemôže patriť.“
Situáciu rozhodcov v Bratislave priblížil v článku s názvom „Skandální match Židovský svaz – Maďarský svaz“ aj brniansky Sport: „Soudce zápasu a předseda maďarských soudců arch. Brüll měl slabý den a tak panovala ohromná nervosita na hřišti. Oba tábory „fanoušků“ závodily v řevu a pískání a atmosfera se vybila v druhém polčase, kdy po slovném duelu jeden hráč Židů dal pomeznímu facku. Vyvinul se z toho zápas ve volném stylu na trávniku hřiště, při čemž dostal pomezní soudce jeden kopanec od druhého hráče Židů. Soudce pro tento delikt hráče nevyloučil (poněvač rvačku prý neviděl), pomezní soudce zanechal soudcování, neboť nemohl po obdrženém kopanci řádný krok udělati.“ Vidno, že emócie patrili k futbalu odjakživa.
V roku 1925 sa futbalovým majstrom Západoslovenskej župy, rovnako ako v premiérovom ročníku 1922, stal I. ČsŠK Bratislava, v oboch prípadoch pred ďalším bratislavským klubom ŠK Slávia. V apríli 1925 schválila asociácia návrh na organizovanie amatérskych majstrovstiev Československej republiky. Záverečná fáza šampionátu, nazvaná veľavravne „Od Šumavy k Tatrám“, zaručovala účasť šiestim klubom, pričom dva mali byť na východ od rieky Morava – jeden ako víťaz československého a druhý ako víťaz maďarského zväzu. Do 1. kola hlavnej súťaže sa kvalifikoval bratislavský I. ČsŠK a petržalský Ligeti SC, ktorého však séria nedorozumení pripravila o účasť po kontumácii s SK Moravská Slavia. Eškári ako jediný reprezentant Slovenska i Bratislavy sa v zápase proti Čechoslovanu Košíře síce snažili, ale jedenástka v zostave Hollý – Čulík, Bock – Kaulich, Dočkal, Pech – Uher, Šoral, Čabelka, Řehák, Pohořský podľahla súperovi 3:4. Premiéra Bratislavčanom nevyšla, ale ich čas úspechov rámci amatérskych majstrovstiev Československa mal ešte iba prísť. A aj prišiel.
Igor Machajdík
