Prámy mohli byť z vlny, hodvábu, zo zamatu a luxusnejšie kusy sa spravidla pretkávali zlatom alebo striebrom. Išlo o dosť zriedkavé remeslo, ktoré malo v Prešporku a inde len niekoľko predstaviteľov, preto aj cechy prámikárov mali širšiu teritoriálnu pôsobnosť.

Štatút pre prámikársky cech v Prešporku vydal 26. júna 1662 prešporský magistrát. V jeho úvode sa medzi členmi prámikárskeho a hodvábnického remesla popri štyroch prešporských majstroch, uvádzajú aj traja cezpoľní majstri z Modry, Trnavy a Pezinka.

V štatúte sa predpisovalo, že kto sa chce stať majstrom tohto cechu, musí sa preukázať absolvovaním štvorročnej vandrovky, syn majstra mohol vandrovať iba tri roky. Ďalej si musel odpracovať v Prešporku až dva roky, z jedného roka praxe sa však mohol vykúpiť za 24 zlatých.

O majstrovstvo sa nesmeli naraz uchádzať dvaja kandidáti. Ak sa tak stalo, prednosť mal ten, ktorý si chcel zobrať dcéru majstra alebo vdovu po niektorom majstrovi. Ročný členský poplatok majstra vo výške 60 denárov sa vyberal vo Veľkonočný pondelok. Inkorporačný poplatok nového majstra pri prijatí do cechu bol 25 uhorských zlatých. Štvrťročne sa od majstrov vyberalo 5 uhorských denárov do pokladnice určenej pre členov v núdzi. Na čele cechu boli dvaja cechmajstri, starší a mladší, ale vo voľbách, ktoré sa konali každý rok, mladší automaticky postúpil na miesto staršieho a miesto mladšieho obsadil nový cechmajster.

Vo výkaze o výrobnej cechovej produkcii, ktorý bol roku 1773 predložený Uhorskej miestodržiteľskej rade, sa uvádza, že štyria prámikárski majstri za rok vyrobili tovar v hodnote asi 4 200 zlatých, takže priemerná ročná produkcia jedného majstra mala hodnotu vyše tisíc zlatých.

Významným objednávateľom prámikárskych výrobkov bola habsburská armáda, ktorá mala ku koncu vlády Márie Terézie viac než 300-tisíc vojakov. Husto šnurované mentieky i dolomány boli neodmysliteľnou súčasťou každej husárskej rovnošaty. Rôzne prámiky zdobili aj všetky dôstojnícke uniformy.

Roku 1770 boli v Prešporku štyria prámikárski majstri, okolo roku 1820 boli už len dvaja.

Vladimír Segeš