Táto mapa – v odborných kruhoch nazývaná Lazarova mapa (podľa autora, ktorý bol tajomníkom ostrihomského arcibiskupa) – bola vydaná roku 1528 v nemeckom Ingolstadte pod názvom Tabula Hungariae. Lazarova mapa je svedectvom toho, že územie dnešného Slovenska patrilo k najurbanizovanejšej časti Uhorského kráľovstva. Podľa hospodárskeho významu, právneho postavenia a funkcie možno na Lazarovej mape rozlíšiť tieto druhy sídel ležiacich na Slovensku: slobodné kráľovské mestá – 16, mestá – 12, mestečká – 83, dediny s kostolom – 92, dediny bez kostola – 58, hrady – 25, kláštor – 1 a dve sídla, ktoré sa nedajú klasifikovať. Sídelnú sieť Slovenska na mape tvorí spolu 289 sídel, čo je však iba asi 10 % všetkých sídel na Slovensku koncom stredoveku.

Nápadnou zvláštnosťou mapy je jej zlá orientovanosť, krajina je totiž akoby postavená na hlavu. Možno to vysvetliť tým, že Lazarov rukopis, zhotovený ešte roku 1513, pravdepodobne nemal orientačné údaje, preto Georg Tannstetter, ktorý mal najväčší podiel na jeho úprave a vydaní, ho orientoval podľa Dunaja. Pod vplyvom vtedajších predstáv, ktoré tok Dunaja zjednodušovali v tom zmysle, že tečie od západu na východ, sa zrejme dopustil chyby, takže mapa je otočená o vyše 45 stupňov doľava.

Približná mierka mapy je 1 : 1 093 000. Jediný zachovaný exemplár najstaršieho nemeckého vydania, uložený v Maďarskej krajinskej knižnici, je kolorovaný. Reliéf je na mape zobrazený tzv. kopčekovou metódou, ktorá sa používala ešte aj v 18. storočí. Dobre sú zakreslené vodné toky, a to najmä Dunaj (Danubius flu), výrazný je aj nemecký názov Schuth, označujúci Žitný ostrov.

Situovanie sídel zväčša zodpovedá skutočnosti. Pre ich rozloženie na mape je charakteristická koncentrácia pri cestách nadregionálneho významu, najmä pri komunikáciách diaľkového obchodu. Z toho možno usudzovať, že Lazarova mapa bola určená predovšetkým  pre obchodníkov. Sídla sú zaznačené pomocou dvojakých značiek: jednoduchých a zložitých. Ako jednoduché značky slúžia krúžky, dodnes používané v modernej kartografii na označenie sídel. Zložité značky sa skladajú z dvoch prvkov, a to z krúžka a obrázka. Krúžok udáva zemepisnú polohu sídla, obrázok vyjadruje jeho kvalitu, čiže funkciu a postavenie v hierarchii sídel. Obrázky sú stvárnené individuálne, prevažne zobrazujú vežovitú stavbu – kostol. Niektoré sú zložitejšie, zobrazujú mestské hradby, obytné a sakrálne stavby, napríklad v prípade Prešporka aj vežový dom. Majú teda podobu akýchsi miniatúrnych vedút. Za zmienku stojí, že v nemeckom názve Prešporka (dnešnej Bratislavy), ktorý sa nachádza v strede publikovaného výrezu, je tlačová chyba; namiesto správneho Prespurg je uvedené Prespnrg, súbežne je uvedený aj latinský názov Posonium. V okolí mesta sú zaznačené aj obce, ktoré sú dnes súčasťou Bratislavy: Devín (Tebin) na sútoku Dunaja a Moravy (March), Rača (Retze), Vrakuňa (Vekynie), Podunajské Biskupice (Piskeky).

Vladimír Segeš