Ako vnímate Bratislavu a aký je váš vzťah k nej?

S. Štepka: Veľmi srdečný a veľmi blízky. Na Bratislavu nedám dopustiť a som veľký patriot. Okrem toho, je to rodné mesto mojich detí a mojich vnúčat. Som veľmi rád, že aj oni sú hrdými Bratislavčanmi. Nikdy som si nemyslel, že mi Bratislava tak prirastie k srdcu. Tridsať rokov som žil v Petržalke na sídlisku a rovnako ani na Petržalku nedopustím krivého slova, zažil som ju ešte ako veľkú dedinskú záhradu, čo však aj dnes dokáže byť rovnako zaujímavá a iste aj krásna – vlastne akú si ju ľudia svojím spolužitím dokážu urobiť. Veď ono to nezáleží iba od tých, ktorí ju spravujú, ale tuším hlavne od tých, čo v meste žijú. Niekedy si to ľudia neuvedomujú a myslia si, že by mal niekto všemocný zariadiť, aby bol ich život lepší a krajší. No či chcú alebo nie – musia začať od seba. My sme si kedysi v našom vchode na Ulici Alžbety Gwerkovej začali robiť spoločné Vianoce, s kapelou, jedlom, vínom, neskôr pribudli aj fašiangy. Zrazu nás v byte u Tóthovcov bolo toľko, že sme si museli prenajať väčšiu miestnosť. Deti chodili vinšovať do okolitých bytov. A odrazu sme zistili, že sa našim susedom rozšírili zreničky a mali pocit, že nie sú až tak zastrčení a bezvýznamní, ale okolo nich žijú podobní ľudia, čo o nich vedia. Mali by sme o sebe viac vedieť, spoznávať sa, a práve to dôvernejšie spoznávanie nám niekedy chýba – veď niekedy ani nevieme , kto býva oproti nám. Akoby sme sa – napríklad počas Vianoc – hanbili zaklopať na vedľajšie dvere, popriať susedom všetko dobré, prípadne im aj pred dverami zaspievať. Veď ten druhý človek to hádam čaká a možno to niekedy čakáme aj my...

V tomto duchu ste aj niečo napísali....

S. Štepka: Najprv som napísal rozhlasový a potom aj televízny scenár pod názvom Ježiško zvoní, otvorte. Zahral som si v spomínanom vianočnom televíznom filme Ježiška, teda osamelého starého pána Hanuliaka, ktorý chodí pred Štedrým večerom z bytu do bytu a každému vo vchode podaruje nejaký darček, aby by mu niečo pripomenul. Napríklad do bytu, odkiaľ často vychádzal najväčší hluk, som ako Ježiško priniesol platňu, na ktorej nebolo nič nahraté, iba ticho...

Čo sa vám na Bratislave páči a čo nie?

S. Štepka: Všeličo sa mi na Bratislave páči. Pyšný som na to, ako sa k lepšiemu zmenila odvtedy, ako som sem prišiel, niektoré miesta sú tu už priam európske. Vtedy to bolo jedno pochmúrne mesto, práve rúcali časť Starého Mesta, bolo to v januári 1970. Dnes je to iné mesto. No veľmi túžim po tom, aby Bratislava bola čistejšia. Aby tí, čo napríklad majú psov, vedeli to, čo síce psy nevedia, ale majitelia psov by mali vedieť... Aby sme si uvedomili, že tu žijeme spolu v peknom a príjemnom meste ako kultúrni ľudia, a nie ako vidiecki trhani. Tie barbarské prejavy vidíme na mnohých miestach, napríklad aj na počarbaných stenách, bránach, oknách a pamiatkach. A sú aj takí, čo si myslia, že sú to civilizačné či umelecké prejavy... no neviem! Kdesi som čítal, že takzvané grafity je umelecké značkovanie či mapovanie civilizačného priestoru. Priznávam, dokáže to mať aj naozaj pôsobivú výtvarnú podobu – napríklad v podchode na Trnavskom mýte. Ale ja teraz hovorím o niečom inom. Podľa mňa, keď už si to chcú tí anonymní dobrodruhovia s tými svojimi sprejmi a čarbanicami vyskúšať, mali by začať doma, na nábytku, na kredenci a na stenách v domácej obývačke... a vtedy im naozaj nik nemôže zabrániť v súkromnom potešení! A dokonca vôbec by to doma nemuseli robiť v mikinách a potajme.

Aký je podľa vás rozdiel medzi divákom z minulosti a tým v súčasnosti?

S. Štepka: Veľký rozdiel je v tom, že kedysi sa na javisku za každou dvojzmyselnou vetou či narážkou hľadalo niečo protirežimové. Napríklad povedali ste vetu: Zo západu sa blíži tlaková níž... odrazu to malo politický nádych. Jedni sa tešili z toho, že voľačo sa zo západu blíži, tí druhí sa škodoradostne potešili – fíha, ale im dal. V súčasnosti takéto niečo už neexistuje. Keď dnes povieme na javisku vetu: Robíme naozaj na panskom celých osemnásť hodín, nedalo by sa aj viac...? Tá veta dnes znie trpko. Totiž vtedy, na začiatku sedemdesiatych rokov, keď sme ju povedali na javisku v Jááánošíííkovi, teda v období, keď všetkých ľudí bezhlavo hnali do roboty, znela celkom ináč ako v tomto období. Dnes by mnohí možno robili aj osemnásť hodín... keby mali prácu. Doba sa zmenila a s ňou sme sa zmenili aj my. Takže dnes hrať Jááánošíííka ako skanzenové predstavenie sa možno dá. No v novom Jááánošíííkovi po tristo rokoch to chvíľami robíme tak, že v niektorých scénach – aj keď texty zaznejú v pôvodnej podobe – hľadáme pre hru iný, súčasnejší výraz a odkaz. V každej našej hre chceme hovoriť o tých a s tými, čo sedia v hľadisku, a zároveň akoby sme s divákmi sedeli v hľadisku aj my. A hovoríme nielen o tom, čo žijeme, ale aj o tom, o čom snívame, čo by sme chceli či nechceli žiť. Nerád dávam recepty na to, že takto alebo takto by to malo byť. Veď to ani neviem. Pre nás je zaujímavé to spoločné uvažovanie. A keď sa niekedy podarí uvažovať o čomsi aj s humorom, je to o to príjemnejšie. O to sa usilujem s mojím divadlom.

Čo by ste si priali pre Radošinské naivné divadlo do budúcnosti?

S. Štepka: Aby malo odvážnych autorov, talentovaných hercov a naďalej svojich stálych a verných divákov. A predovšetkým: aby naše divadlo stále malo čo povedať.

Robert Lattacher