Pochádzate zo športovo-umeleckej rodiny. Ovplyvnilo práve toto spojenie aj vaše kariérne smerovanie, teda zameranie sa na pohybové divadlo a pod.?

Nie len to. Ja som sa dozvedel, že z maminej strany pochádzame z veľmi starej aristokratickej rodiny, ktorá mala dokonca isté veľmi špecifické poslanie. Všetko to boli pedagógovia, rovnako aj môj otec má vyštudovanú pedagogiku, takže okrem toho športu a umenia je tam aj pedagogika. S tým sa stretávam celý život. Už na vysokej škole som inklinoval k tomu, že by som rád aj učil. Teda sa rád učím, rád učím a aj rád sa učím učiť.

V čom sa teda rád vzdelávate?

Už po skončení vysokej školy som zistil, že to, čo som sa tam naučil mi asi nebude stačiť na to, aby som pochopil komplexne dramatické umenie. Niektoré veci sa tam učili málo a niektoré vôbec, snažil som sa teda dovzdelať hlavne praxou. Zistil som, že okrem základnej dramatickej tvorby, sú tam aj pridružené témy, ako psychológia, sociológia, história a možno trochu aj politológia. Považujem teda za vhodné sa v týchto smeroch dovzdelávať.

Aký je váš vzťah k Bratislave?

Moja prvá spomienka na Bratislavu je, že ako šesť alebo sedem ročného ma sem vzala moja babka. Vzala ma vtedy do reštaurácie na Moste SNP, odkiaľ mi vtedy ukázala, kde všade mala naša šľachtická rodina sídla. To som však vtedy nevedel, že mi tie budovy ukazuje práve kvôli tomu. Potom sme boli na Hrade, propellerom sme prešli na druhú stranu kde bol Lunapark.

A neskôr?

Neskôr som sa do Bratislavy dostal ako pätnásťročný, bolo tu finále Puškinovho pamätníka a okrem toho sme s mamou navštívili aj Činohru SND, kde hrali inscenáciu Dvanásť rozhnevaných mužov, ktorá ma neuveriteľným spôsobom oslovila. To bol taký druhý zážitok z Bratislavy.

Potom ste sa vrátili už ako študent?

Začal som tu študovať na VŠMÚ, kde som sa zoznámil so svojou súčasnou manželkou Zuzkou Šebestovou. Po štúdiách, sme chvíľu pôsobili na strednom Slovensku. Neskôr sme sa však do Bratislavy vrátili a to som už Bratislavu začal vnímať z profesionálneho hľadiska. Pôsobil som v Divadle Ludus ako herec a pedagóg, neskôr v Divadle Aréna ako herec a asistent riaditeľa pána profesora Milana Sládka. Potom, keďže sa nám narodil už druhý syn, museli sme sa s manželkou zaoberať aj tým, že okrem radosti z divadelnej tvorby budeme musieť zarábať aj nejaké peniaze. Vtedy som sa zamestnal v TV Markíza ako moderátor, neskôr ako redaktor. Musím však povedať, že z toho profesionálneho uhla pohľadu je pre mňa Bratislava veľmi málo vďačný priestor.

Kvôli čomu?

Na počet obyvateľov je to veľmi málo kultúrne mesto, čo sa týka kultúrnych príležitostí. Jednak aj pre tvorbu umenia, ale aj na vyžitie. Je tu možno veľa príležitostí na zábavu, možno niekedy aj na kvalitnú zábavu, avšak akési hodnotné umenie, najmä v oblasti dramatickej tvorby v tomto patríme k najzaostalejším krajinám Európy.

Pôsobili ste aj mimo Bratislavy, môžete teda porovnávať aj v kontexte iných slovenských miest.

Bratislava mi v tomto vychádza ako jedno z najzaostalejších mestských sídiel na Slovensku. „Najmacochskejšie“ sa v tomto ohľade správajú samotní obyvatelia a to tým, že si veľmi málo vydupávajú od zodpovedných to, aby sa starali o umenie v Bratislave.

V Bratislave sa objavil projekt – Divadlo na zastávke, s ktorým chystáte spoluprácu.

Na Slovensku je systém financovania kultúry nastavený tak, že je veľmi náročné vôbec začať niečo robiť. Len v náhodných a šťastných situáciách, keď sa niekde objaví nejaký osvietený funkcionár, ktorý má právo rozhodovať o podpore, má šancu niečo vzniknúť. Na lokálnej úrovni sa to asi stalo v Karlovej Vsi, kde niekto kompetentní rozhodol, že poskytne priestor trom mladým študentkám, ktoré tam môžu skúšať a hrať divadlo.

Čo s týmto projektom máte spoločné vy?

Tieto dievčatá ma oslovili, pretože chcú robiť niečo, čo sa na Slovensku ešte nerobilo. Na profesionálnej úrovni chcú totiž robiť predstavenia spôsobom nového cirkusu, čo je vo svete v súčasnosti najprogresívnejší spôsob dramatickej tvorby. A ja s ním mám skúsenosti predovšetkým zo spolupráce s Cirque du Soleil.

V projekte budete pôsobiť ako herec, pedagóg či tvorca?

Predovšetkým ako pedagóg. Ak máme vôbec niečo začať robiť, musíme sa naučiť najskôr niektoré elementárne veci, pretože tie sa tu nikde neučia. Okrem toho chcem sprostredkovať aj lektorov zo zahraničia, ktorí vedia techniky a disciplíny, ktoré tu nevie nikto. Po čase by mohla vzniknúť ambícia vytvoriť nejakú inscenáciu, kde by som bol určite členom istého kreátorského tímu, ktorý by tú inscenáciu vytvoril.

Spomínali ste žáner nový cirkus, čo si pod tým môžeme predstaviť?

Je to spojenie postupov a techník pôvodne cirkusových s tými z klasickej divadelnej tvorby a to bez ohraničenia. Teda spája prvky operné, bábkoherné, činoherné, tanečné, spevácke, hudobné a spevácke. Začal kdesi v malých cirkusoch, keď prvýkrát cirkus odmietol živé zvieratá. Začali teda vytvárať prvé krátke príbehy, napríklad žonglérske, kde okrem virtuozity žonglérstva bol už aj istý náznak príbehu. Celé sa to vyvinulo až k tomu, že dnes vo veľkých priestoroch pre štyritisíc ľudí idú niekoľkohodinové megaprojekty, v ktorom sa odohrá mýtický príbeh, ktorý hrá sto účinkujúcich, od akrobatov cez hudobníkov až po mímov a klaunov.

Čo z tohto by sa dalo preniesť do našich podmienok?

Pri menšom obsadení, s rozpočtom asi 50 000 eur, si viem predstaviť ponúknuť kvalitnú akrobaciu, kvalitné žonglovanie, pravdepodobne aj kvalitnú ekvilibristiku, herecké, spevácke a hudobnícke výkony a verím, že prekvapíme veľmi moderným ideovým aj umeleckým konceptom.

Okrem spolupráce s Divadlom na zastávke pripravujete v Bratislave aj iné projekty?

Usilujem sa o vznik svojej súkromnej školy. Všetkých záujemcov o profesionálne pohybové divadlo svetovej úrovne pozývam na konkurz, ktorý bude 2. októbra v Miestnom kultúrnom centre na Školskej 14. Ľudia sa tam môžu stretnúť s mojimi technikami, s akrobaciou a výrazovým tancom. Zahraniční lektori by vyučovali ďalšie techniky tak, aby sa v priebehu jedného roka človek stretol aspoň so základmi toho, čo dnes predstavuje moderné pohybové divadlo. V ďalšom roku by sme vytvorili tri krátke javiskové útvary s ambíciou opakovať ich na verejnosti ako verejné produkcie. Tým by mal vzniknúť základ pre vznik priestoru pre profesionálne pohybové divadlo iné ako tanečné.

Pre koho je táto aktivita určená?

Mal by to byť človek, ktorý sa chce divadlu venovať profesionálne, alebo sa mu už profesionálne venuje a chce sa zdokonaliť v oblasti pohybu.

Prejdime teraz k vášmu pôsobeniu v Cirque du Soleil. Čím zaujme slovenský herec a mím, obrovské divadlo akým je Cirque du Soleil?

Povedali mi, že ich zaujala moja komplexná herecká vybavenosť. Predviedol som okrem základov žonglovania a akrobacie aj schopnosť vodiť bábku, aj schopnosť vyjadrovať sa činoherne – teda civilne, rovnako tiež štylizovane, teda moja pantomíma a tanec. Najviac kvitovali moju zrozumiteľnosť pohybového prejavu, moja reč tela je bohatá na významy, či už racionálne alebo citové.

Priblížte nám ešte predstavenie, v ktorom ste účinkovali.

Bola to inscenácia, ktorú vymyslel švajčiarsky herec, režisér a autor talianskeho pôvodu Daniele Finzi Pasca. Vo švajčiarsku má vlastné divadlo a dnes ako režisér pôsobí po celej planéte. Režíroval napríklad otvorenie olympijských hier či mnoho veľkých opier. Pred asi ôsmimi rokmi ho Cirque du Soleil oslovil s požiadavkou, aby vytvoril projekt, ktorý by bol divadelný a vychádzal by z hispánskych a talianskych tradícií. Vytvoril inscenáciu, ktorá je vlastne pohrebom, podľa čoho sa aj volá – Corteo – teda pohrebný sprievod. Klaun a majiteľ cirkusu umiera a počas jeho pohrebu sa odohráva jeho posledná cirkusová šou, v ktorej sa on stretáva so všetkými svojimi kamarátmi a spolupracovníkmi, s ktorými sa počas svojho života stretol.

Akú postavu ste v inscenácii hrali vy?

Hral som bieleho klauna. To je taká historicky dôležitá postava, pretože je to akoby ideové pokračovanie pierota z commedie dell'arte a jedna z dvoch hlavných cirkusových postáv, ktoré sa v anglosaskom svete volajú biely a červený klaun. Ten biely je vždy ten naivný a červený ten agresívny, ktorý ho kope do zadku. V tejto inscenácii to bol však prvok, ktorý hýbal scénou, dával pokyn svetlám, aby zasvietili a bol akoby dušou či duchom cirkusu. Túto postavu som hrával osemkrát do týždňa a v jeden deň som hral ešte ako backup, teda zástup, a to práve hlavnej postavy - umierajúceho klauna. Zahral som za osemnásť mesiacov šesťsto predstavení, čo som predtým zahral za osem rokov.

Peter Janovický