Narodil sa v Istanbule, slúžil v sultánskom paláci a neskôr sa zúčastnil na mnohých vojenských výpravách do rôznych častí Osmanskej ríše, ktorá sa vtedy rozkladala na troch kontinentoch. Poznatky a skúsenosti z ciest Čelebi opísal v desaťzväzkovom diele s názvom Kniha ciest (Seyahatname).
Po rokovaniach na cisárskom dvore, kde sa Čelebi údajne zoznámil aj s cisárom a kráľom Leopoldom I., ktorý mu vraj vydal patent na voľný pohyb po habsburskej monarchii, sa cestovateľ na spiatočnej ceste zastavil aj v Bratislave, vtedajšom hlavnom meste Uhorského kráľovstva. Pozornosť tureckého cestovateľa (a nepochybne aj vyzvedača) upútal predovšetkým „silný hrad na brehu Dunaja, na kopci, na severnej strane Dunaja. Rozprestiera sa od východu na západ. Vnútorný hrad sa podobá Kanižskému hradu. Má štvorcovú podobu“. Ďalej uvádza, že „palác je vyzdobený 366 oknami z krištáľu, nedžefského a muranského skla. Na štyroch rohoch sú štyri veže podobné galatskej veži v Istanbule. Aj tieto sú vyzdobené sklenými oknami... Veže sú pokryté čistým olovom. Obvod tohto pekného paláca je tisíc krokov“.
Bdelej pozornosti Čelebiho neuniklo, že hrad a jeho okolie upravujú a opevňujú „státisíce ďaurských (t. j. neislamských) robotníkov a tisíce majstrov ovládajúcich geometriu i staviteľstvo“. Čo do počtu je tento údaj prehnaný, no zodpovedá skutočnosti.
O samotnom meste, ktoré Čelebi pomenúva maďarským názvom Požon, píše, že „vyzerá ako biela doska v tvare mandle. Z jednej strany leží na brehu Dunaja a z druhej strany sa ťahá smerom k Novým Zámkom. Celkove má tritisíc pekných domov postavených z kameňa a pokrytých šindľovou strechou. Domy sú obklopené záhradami a vinicami. Mesto je opevnené a obohnané múrom dlhým tritisíc aršinov (zhruba 2 270 metrov). Na siedmich miestach má vybudované malé veže. Má spolu tri brány. Vo vnútri sú štyri kláštory, deväť kostolov a niekoľko príjemných námestíčok. Je tam tiež zo päťsto obchodov a tri hostince. Ďauri si však ešte neuvedomujú cenu tohto hradu a mesta a nebudujú ho sústavne. Zo severnej strany obklopujú hrad kopcovité a kamenisté záhrady a vinice. Tieto záhrady sú tak vysoko nad mestom, že možno z nich delom alebo puškou ostreľovať kráľovský palác na hrade i vnútrajšok mesta. Je teda veľmi ľahké obliehať ho. Bože, daj, aby padol do islamských rúk! Ukázal som prešporskému (hradnému) kapitánovi kráľovské patenty a tri dni som sa tam zdržal. Od kapitána som dostal dary a sprievodcov. Potom som sa pobral smerom na východ...“
Hoci opis tureckého cestovateľa vo všetkých podrobnostiach nezodpovedá skutočnosti, je cenný prameňom pre poznanie minulosti nášho mesta.
Vladimír Segeš
