Bol nominovaný aj na cenu Dušana Jurkoviča za rok 2009, za polyfunkčný komplex Račany Bianco a v roku 2010 bola jeho práca nominovaná na cenu Stavba roka.
Vynikajúcim hudobným skladateľom, či spisovateľom sa človek takpovediac rodí. Ako je to s architektom?
A. Alexy: Je to podobné. Ale architektúra, popri tom že si vyžaduje talent, vyžaduje si aj veľa vzdelania v rôznych oblastiach. Ide totiž o multidisciplinárnu profesiu ktorá potrebuje spájať ľudí. Architekt musí komunikovať s množstvom ľudí. Najskôr musí presvedčiť investora o svojej myšlienke, potom množstvo úradníkov, inštitúcií či obyvateľov. No a potom musí na samotnom diele spolupracovať aj s množstvom dodávateľov na rôznych úrovniach. Postavenie architekta na Slovensku sa síce zlepšuje, ale stále nemá také postavenie ako vo vyspelých krajinách, kde sú isté veci samozrejmosťou. U nás si ich musí vybojovať.
Prečo si myslíte že je to tak?
A. Alexy: Ja si to nemyslí, ja to viem. Potvrdzujú nám to často zahraniční kolegovia na rôznych súťažiach kde sa s nimi stretávame. U nás je napríklad veľmi málo zákaziek verejných, teda takých, ktoré zadáva mesto, či štát podľa istých pravidiel. V zahraničí sa ide väčšinou architektonickou súťažou, no a potom je víťazné dielo založené na kvalite.
Aký by mal byť vnútorný svet architekta, aké by mal mať hodnoty aby dokázal vytvoriť vynikajúce dielo?
A. Alexy: Som rád že sa nato pýtate, pretože sa o tom žiaľ veľmi nehovorí – kde by architektúra mala začínať. Mala by začínať filozoficky – najskôr je potrebné spýtať sa na základné otázky: komu by mala slúžiť, akým účelom, aké ciele by mala napĺňať a následne niektoré odpovede prichádzajú samé od seba...
Nezdá sa vám, že za posledné roky či desaťročia, sa z architektov neraz stali akoby len vykonávatelia vôle investorov a zadávateľov stavieb?
A. Alexy: Architektúra dnes zažíva zaujímavú dobu, pretože veda a technika postúpila tak ďaleko, že je prakticky možné realizovať skoro všetko. Otvorili sa nové dimenzie v rámci projektovej i stavebnej techniky. Nie vždy sú ale brané dostatočne do úvahy idey. Myšlienky a filozofia nie sú vždy tým zásadným nosným pilierom... Je v tom istá disproporcia a navyše aj ekonomika neraz deformuje architektúru a robí z nej akýsi produkt, ktorý by mal iba zarábať a produkovať. Práve tu je tá základná otázka kam architektúra vlastne patrí: či je stavebným umením, alebo kultúrnou činnosťou...Sme presvedčení, že ide o kultúrnu činnosť a že ide o viac ako o napĺňanie utilitárnych potrieb, ktoré treba samozrejme splniť na sto percent.
Ste zástancom architektonických súťaží. V Bratislave je ich ale málo. Prečo?
A. Alexy: Nielen v Bratislave ich je málo, ale aj na celom Slovensku, oproti tomu ako je to napríklad v Rakúsku. Ide o nepochopenie daru, ktorý prostredníctvom súťaže prichádza, kedy za relatívne málo peňazí dostane buď súkromný investor, alebo obec či štát veľké množstvo kvalitných riešení a myšlienok. S týmto bohatstvom sa bohužiaľ nevie narábať a využívať ho. Mnohí súkromní investori v poslednej dobe konečne pochopili, že dobré architektonické riešenie je základom ich komerčného úspechu.
Mala sa podľa vás urobiť architektonická súťaž na Starý most?
A. Alexy: Určite súťaž mala byť. Ide sa však treťou cestou...Je to niečo medzi, akýsi paškvil, nepochopenie celého princípu. Buď sme mali ísť späť a oprášiť históriu, alebo si povedať: Sme v dvadsiatom prvom storočí, takže urobme nový most s moderným dizajnom. Taký, ktorý by Bratislavu opäť posunul v architektonickom, ale aj kultúrnom rámci dopredu. Určite by to bolo lepšie ako súčasná realizácia, kde sa síce pred občanmi hovorí o akejsi replike, no vlastne ide o novostavbu. Je to žiaľ premárnená šanca.
Vždy sa nájdu architektonické stavby verejnosťou neprijaté, ale architektmi niekedy tvrdo obhajované. Ide napríklad o prístavbu Slovenskej národnej galérie. Čo si o tom myslíte?
A. Alexy: O tejto téme sa bavíme s kolegami už roky. Diskutovaných stavieb je ale viac. V mnohých prípadoch sú to prelomové diela slovenskej architektúry, na ktorých ona dnes stojí a môže z nich čerpať. Je na škodu architektov, že o tom nedokázali presvedčiť aj bežných obyvateľov Bratislavy. Keď prídu k nám zahraniční architekti, tak nechcú vidieť nič iné ako práve diskutované stavby - prístavbu SNG, budovu tzv. obrátenej pyramídy Slovenského rozhlasu, Most SNP, Hotel Panorámu vo Vysokých Tatrách atď., ktoré už patria takpovediac do svetového kultúrneho dedičstva.
V súčasnosti je na rane najmä osud Kamenného námestie a hotela Kyjev. Projekt narazil na odpor obyvateľov, ktorí chcú mať v meste pokoj, viac zelene a parkov. To je trochu v rozpore s činnosťou architektov, ktorí prinášajú do priestoru nové výzvy a riešenia, nie?
A. Alexy: Tak hotel Kyjev, ako aj Prior prišli do istého bodu, kedy nie sú schopné naplniť technické a prevádzkové očakávania. To je fakt. Na druhej strane som túto tému zadal aj študentom a riešili sme to na diplomových projektoch, aby sa dostali do problému hlbšie. Analýzou územia nám vyšlo, že Kyjev je najkvalitnejším objektom v celom okolí.
Ako ste dospeli k tomuto záveru? Na základe čoho?
A. Alexy: Ak hodnotíme umeleckú úroveň tohto objektu, tak je to tak. Či už je to kompozícia, materiál, výraz, štýl a pod. Aj architektúra je vedná disciplína v ktorej okrem pocitov platia aj exaktné závery. Na základe analýz je možné navrhnúť riešenie, ktoré nebude radikálne v podobe búrania. Návrhy ktoré som zatiaľ videl žiaľ neprinášajú vyššiu architektonickú kvalitu, možno vyššiu prevádzkovú, ale nie vyššiu mestotvornú kvalitu.
Zaujali vás v hlavnom meste za posledné obdobie nejaké nové objekty - architektonické diela?
A. Alexy: V poslednom čase ma až tak nezaujímajú jednotlivé stavby, ktoré sú niečim extravagantné, alebo ktoré pracujú z veľkými gestami. Slovenské mestá skôr potrebujú získať kvalitu ako celok a jednotlivé stavby to žiaľ nevytrhnú. Som rád ak sa nejaká postaví, ale radšej by som videl ako sa stavia mesto ako celok, získava na kvalite a sceľuje sa. Momentálne mi Bratislava i iné slovenské mestá pripadajú, akoby mali doráňané telá s mnohými jazvami a bolesťami. Bežný človek to nevie celkom identifikovať, ale vníma to, dotýka sa ho to, nevie to však pomenovať. My architekti a urbanisti by sme to pomenovať mali. Musí sa už konečne začať s cieľavedomým projektovaním a výstavbou našich miest.
Bratislava nebola postavená na takú hustú premávku akú má dnes najmä v centre a širšom centre. Dá sa táto situácia nejako vôbec vyriešiť?
A. Alexy: Samozrejme že sa dá vyriešiť. Dnes je najväčším problémom mesta to, že sa z centra vylúčila doprava. To nezlepšuje situáciu. Doprava je krvný obeh mesta. Ak krvný obeh zastavíte, tkanivo odumiera, končí svoj život. To vidíme dnes na centre mesta a vidíme to aj na príklade hotela Kyjev.
Ľudia sú ale na veľké množstvo áut citliví, najmä na tie, ktoré stoja na chodníkoch. V centre sa dnes nedá bežne zaparkovať...
A. Alexy: Všetko sa dá vyriešiť, aj parkovanie. Je potrebné budovať podzemné garáže, systém dopravnej infraštruktúry ako celok. Teoreticky to vyriešiť vieme, ale nedokážeme získať dostatočný počet solventných investorov, ktorí by to dokázali realizovať.
Robert Lattacher
