Vo funkcii ste viac ako dva a pol roka. Primátor sľuboval pre hlavného architekta väčšie kompetencie a hlavné slovo. Mali ste mať rozhodujúci vplyv pri posudzovaní budúcich investičných zámerov v meste. Máte? Ak áno, ako sa to prejavuje? Ak nie prečo?

I. Konrad: Počas dva a pol roku z práce na magistráte za z minulosti zdedenej organizačnej štruktúry, ktorá doteraz pretrváva, som postupne budovala pozíciu a uplatňovanie kompetencií hlavného architekta. Som presvedčená, že ešte sú nevyhnutne potrebné ďalšie kroky k etablovaniu pozície hlavného architekta mesta – nakoniec mám príklad napríklad z Košíc, kde hlavný architekt priamo riadi rozvoj mesta, veď tak je to aj v zákone o Bratislave. Mojím cieľom bolo koordinovať a otvoriť posudzovanie projektov aj pre mestské časti. To sa deje na pôde Rady hlavnej architektky, kde sú okrem odborníkov z mestských častí pozvaní aj nezávislí odborníci na danú problematiku, autori projektov, investori, architekti a ďalší, kde sa dohodnú na spoločných požiadavkách k projektu. V prípade významným projektov sú tieto verejne prezentované, ale myslím, že k téme participácia sa ešte musíme spoločne veľa učiť. Nielen my, ako samospráva, ale aj obyvatelia nášho mesta.

Existujú snahy o zahusťovanie hlavného mesta. Mnohí občania ale majú voči zahusťovaniu averziu. Berú to ako narušenie komfortu ich doterajšie života na sídlisku. Ako sa nato pozeráte Vy?

I. Konrad: Naším spoločným cieľom by malo byť dosiahnuť takú urbanistickú štruktúru mesta, ktorá by zabezpečila hospodárnu, sociálnu, technickú a dopravnú infraštruktúru a splnila všetky

strategické podmienky pre rozvoj udržateľného mesta – to znamená dostatočný počet obchodov a služieb, sociálnych zariadení a školstva, efektívnu mestskú hromadnú dopravu. Samozrejme, že je dôležité zachovať genia loci – ducha miesta jednotlivých druhov mestskej štruktúry, typickej pre danú časť Bratislavy – vlastne s tej pôvodnej, ak vykazuje výnimočnú kvalitu. Optimalizovaný urbanizmus a hustota zástavby šetrí energiu a v prepojení s dostatočnými plochami zelene, ktoré bránia prehrievaniu a prechladeniu mesta vytvára lepšie podmienky pre život v meste. Nové stavby v meste by mali byť vždy citlivo osadené a mali by byť pridanou hodnotou pre územie, mali by prinášať pozitívne impulzy v území.

V mnohých vyspelých mestách (napr. v Bruseli) majú obytné i polyfunkčné domy parkovanie v podzemí. U nás sa často vytvárajú parkovacie miesta na povrchu a uberá sa tým verejný priestor a zeleň. Prečo je to tak? Nedá sa to zmeniť?

I. Konrad: U nás platí parkovacia norma, ktorá vyžaduje na jednu bytovú jednotku viac ako jedno parkovacie miesto a predpisuje množstvo parkovacích miest, ktorých výstavba zvyšuje investičné náklady na samotné stavby. Podľa mňa je to v rozpore s udržateľným rozvojom hlavného mesta, ktoré je zamerané na nárast verejnej hromadnej dopravy spolu s pešou a cyklistickou, na úkor intenzifikácie individuálnej automobilovej dopravy. Podzemné garáže sa v čase boomu v Bratislave stavali, ale dnes vidíme naozaj tendenciu šetriť na podzemných stavbách a situovať parkovacie miesta okolo budov. Tomuto trendu sa snažíme predísť zmenou parkovacej normy, tvorbou parkovísk s priepustnými plochami a pod. Nik nechce bývať a pracovať v prostredí obklopenom samým „plechom“, ale v zeleni. Výstavbou verejných parkovacích plôch, záchytných parkovísk a dôslednou parkovacou politikou treba dať jasne najavo, že verejný priestor je pre život mesta veľmi dôležitý a má vysokú cenu.

V Bratislave nám dnes chátra už množstvo objektov a lokalít. Okrem budov PKO je to aj Istropolis a jeho okolie, revitalizáciu by si zaslúžila Koliba – okolie tzv. Somárskej lúky, nepekné je už roky Tyršovo nábrežie, niektoré objekty na Železnej studienke... Hlavná stanica... Prečo na verejné priestory a budovy často kašleme a tie súkromné dokážeme zveľaďovať?

I. Konrad: Hľadáme cesty ako spoločne so súkromným sektorom realizovať aj stavby vo verejnom záujme, spoločne pracujeme na projekte novej podoby osobného prístavu, rekonštrukcie plavárne Grössling, podobe bratislavského nábrežia a pod.. Určite „nekašleme“ na verejné priestory, do verejných priestorov investovalo v minulosti mesto nemalé prostriedky. Ja mám skôr pocit, že samotná starostlivosť o ne je akoby bez vzťahu k tomuto mestu. Každé mesto má generácie skúsených záhradníkov a odborníkov na dlažby, siete a povrchy, komunikácie a pod., ktorí majú verejné priestory pod svojou správou. Ak sa súkromný investor pustí do projektu, je to zvyčajne až vtedy, keď má projekt všetky predpoklady na rýchlu návratnosť investície – keď je pozemok vysporiadaný, keď je jeho zámer v súlade s územnoplánovacou dokumentáciou, keď je kladne predrokovaný s dotknutými orgánmi a pod., a preto sa tieto projekty úspešne realizujú. Aj mestské projekty musíme takto nastavovať, samozrejme s veľkou nadhodnotou, že budú slúžiť verejnému záujmu. Aj o toto sa dlhodobo snažím, aby náš majetok bol adekvátne zhodnotený v súlade s verejným záujmom.

Robert Lattacher