Ste mestský človek a považujete sa za Bratislavčana. Prečo sa cítite v meste dobre?

M. Lasica: V meste sa cítim dobre, pretože v ňom žijem celý život. Síce nie vo veľkomeste, ale v menšom meste, ktorým Bratislava ešte stále je, v porovnaní s veľkomestami. Štýl života v meste je iný ako na vidieku, takže som si ho osvojil, som v ňom doma. Aby som to povedal s Ladislavom Novomeským - najkrajšou prírodou je kaviareň.

Ako vidíte Bratislavu vašej mladosti a ako ju vnímate v súčasnosti?

M. Lasica:  Rozdiel medzi dnešnou Bratislavou a tou, ktorú som zažil je v tom, že z  multietnického mesta v ktorom žili Nemci, Maďari, Slováci a aj silná židovská komunita, sa stalo mesto, ktoré je skoro na sto percent slovenské. Zhruba po roku 1960 sa začalo rozrastať. Vznikali sídliská, pripájali sa k nemu prímestské štvrte ako Rača, Karlova Ves a ďalšie. Bola to veľká zmena. Ako malý chlapec sme chodili do Karlovej Vsi, alebo Rače na celodenné výlety. Boli to dedinky, ktoré neboli od mesta ďaleko. Ale električka tam nechodila. V tomto sa Bratislava veľmi zmenila. A trend jej rozrastania pokračuje stále. Ale čo považujem za veľmi dôležité je, že stará Bratislava, v ktorej som prežil celý život, centrum, ktoré by dnes niekto nazval užším centrom, za posledných dvadsať rokov opeknelo. Vynikajú odrazu stavby okolo ktorých som roky chodil, ale vôbec som si ich nevšimol, pretože boli schátrané...na spadnutie. Teraz sú rekonštruované skoro všetky. Staré mesto má dnes reprezentatívnu tvár a je príjemné a pekné.

Existuje  dnes ešte niečo také, ako lokálpatriotizmus?

M. Lasica: Myslím si, že lokálpatriotizmus existuje a že je to v podstate veľmi zdravá vec, keď sa to nepreháňa. V Bratislave je byť lokálpatriotom ťažké, pretože prakticky nikto nie je z Bratislavy...Keď som bol malý chlapec, tak tu žili ľudia, ktorých rod tu bol dvesto rokov. Stačí sa ísť pozrieť na Ondrejský cintorín...tam to uvidíte na náhrobných kameňoch. Dnes väčšina z tých ktorí tu žijú, sem prišli pred pár rokmi, alebo sa sem presťahovali ich rodičia. Samozrejme, generácia detí vyrástla práve na tých sídliskách. Možno práve to ich poznačilo. Pretože vyrásť v Petržalke...to vás pravdepodobne poznačí, alebo nasmeruje... Je to iné ak vyrastiete v meste, v mestskom prostredí. Sídlisko ešte nie je mesto.

A duša mesta?

M. Lasica: Dušu mesta môžu oceniť tí, ktorí sem prídu na návštevu. Vidím tu dosť turistov, väčšinou sú to dôchodcovia z Japonska, alebo z Rakúska. Prídu sa sem pozrieť na chvíľu, pretože na pozeranie stačí byť v Bratislave jeden deň. Takže tí by vám mohli povedať či existuje nejaká duša mesta. My to nevieme vysloviť, lebo my sme duša mesta.

Ako vnímate dôveru občanov ktorú dávajú komunálnym politikom vo voľbách? Premietne sa ona potom aj do tváre nášho hlavného mesta?

M. Lasica: My, ktorí vnímame komunálnu politiku každý deň od rána do večera, sa nato dívame cez poriadok na uliciach a cez čistotu. A z tohto pohľadu je Bratislava, hlavné mesto Slovenska, dosť tristná záležitosť. Je smutné aké sú tu hrozné cesty. Vidíme to napríklad aj dnes – v noci napadol sneh a už je tu kalamita. Sneh o chvíľu zamrzne a bude spôsobovať  zlomeniny väčšinou starým ľuďom, pretože ho nikto neodprace. Nechajú to tak, dokonca aj pred takou reprezentatívnou budovou, akou je Slovenské národné divadlo. A to sa mi nepáči. Je to chyba, ktorá by sa dal odstrániť jednoducho. Ale akosi sa nato zabúda.

V jednom z vašich textov piesní píšete:  Je to omyl ak si je istá starým kurzom. Klesajú už akcie, zmráka sa nad našou burzou. Krehká prosperita nie je ničím krytá. Zdá sa, že nás vzťah čaká krach... Ako vnímate krízu v spoločnosti dnes? Treba niečo zásadné zmeniť?

M. Lasica: Text bol napísaný zhruba pred pätnástimi rokmi. Jeho vtip spočíva v tom, že prirovnávam vzťah muža a ženy k ekonomickým ukazovateľom. Medzitým nastali v ekonomike rôzne búrky a krízy. Tie vždy v takzvanom trhovom systéme boli. Za socializmu neexistovala oficiálne žiadna kríza, ale bola permanentná. V trhovom systéme sú časy prosperity a časy krízy. Je to taká vlnovka. Spievali o tom myslím Voskovec s Werichom – „...jednou jsi dole jednou nahoře...“. No a my dnes prežívame asi spodnú časť vlnovky. Je to ale relatívne v porovnaní s povedzme Somálskom, kde ani nevedia že je kríza, pretože nikdy nezažili vrcholný bod prosperity.

Nejde skôr o krízu morálky a etiky?

M. Lasica: Ak povieme že ide o morálnu krízu, akoby sme sa trochu vyhovárali, že nevieme jej pravú príčinu, alebo ako ju odstrániť. Ale určite v tom vždy morálka hrá závažnú úlohu.

Máte predstavu, ako by Bratislava mohla či mala vyzerať o desať- dvadsať rokov?                                  

M. Lasica: Bol by som rád, ak by si stará Bratislava zachovala tú tvár, ktorá jej ešte zostala. Najmä po tých zásahoch, ktoré súviseli s výstavbou Mosta SNP. Vtedy zbúrali veľkú časť starého mesta. To bol zločin. Pretože keď vidíte tie domy ktoré sú zrekonštruované, tak vidíte aj to, o čo sme prišli a ako to mohlo ešte vyzerať. Takže starej Bratislave by som želal, aby už neprišli žiadne také revolučné zmeny. A aby tu rástli iba stavby, ktoré sú v súlade s charakterom mesta. To mesto nikdy nebude veľkomesto, to by sa malo rešpektovať. A aj to, čo sa deje okolo starého mesta, by malo mať svoju tvár. Pretože nech sa na mňa nikto nehnevá, no Petržalka bola jednou nevídanou príležitosťou, ktorá sa vyskytne len zriedka. Bola tu  možnosť postaviť mesto. No v tomto prípade to dopadlo veľmi smutne.

Ale želám Bratislave, aby som to povedal poeticky, aby rozkvitala.

Za odpovede ďakuje Robert Lattacher

Foto: Peter Frolo