-Časopis Zem a Vek vychádza už viac ako jeden rok. Čo bolo hlavným motívom a impulzom jeho založenia?

T.E.Rostas: Prvým impulzom bolo, že verejnoprávne médiá, konkrétne Slovenský rozhlas tvrdo cenzurujú. V roku 2012 som bol hovorcom jedného malého hnutia ktoré organizovalo Global Evolution Day. Bol to v podstate protest voči niektorým skutočnostiam globalizácie. Slovenským rozhlasom som bol pozvaný na nahrávku rozhovoru s tým, že o týždeň ho mali odvysielať v rámci nejakej relácie. Nestalo sa tak. Odôvodnenie bolo, že témy nie sú pre poslucháčov zaujímavé... Išlo o témy ktoré rozoberáme aj v našom časopise. Oficiálne vyjadrenie vtedajšieho hovorcu rozhlasu bolo, že došlo k technickej chybe pri strihu. No nahrávka mala 30 minút a oni z toho potrebovali 3 až 5 minút...Samozrejme, tie dôvody mi prišli absurdné, irelevantné až bizarné. Pripomenulo mi to časy spred roka 1989, kedy sme tu mali rušičky kvôli rádiám Slobodná Európa, či Hlas Ameriky...  No a toto bol to ten prvotný impulz. Išiel som potom do rádia Viva, kde sa spontánne začala relácia Mlčanie. Tam som začal uvažovať nad tým, že by bolo vhodné dať priestor aj iným autorom. Aby to nebolo len o jednej osobe, ktorá začala reprezentovať akoby všetkých tých bludárov, hlupákov a konšpiračných teoretikov a ani neviem čo všetko si potom ešte mediálna propaganda na margo Mlčania vymyslela...Chcel som, aby bolo takých ľudí viac a aby svojou prácou potvrdili, že nejde len o môj názor, ale že existuje veľa prúdov ktoré treba brať do úvahy.

-Prečo väčšinové, mainstreamové médiá nezverejňujú niektoré informácie, ale často sa držia len oficiálneho prúdu? Prečo neprinášajú aj iné ako oficiálne zdroje a témy, ktoré uvádza i nastoľuje napríklad aj váš časopis?

T.E.Rostas: Pretože na rozhodujúcich miestach ich riadenia, povedzme od šéfa redakcie, sú ľudia vyberaní tak, aby boli správcami toho systému - mediálnej doktríny, kánonu. Ten kto má peniaze, ten rozhoduje o tom, čo bude vo vysielaní. Kto je majiteľom, ten háji svoje záujmy - to je logické. Ak sa pozrieme do histórie, tak napríklad John Swinton, ktorý bol šéfredaktorom New York Times sa v roku 1890 vyjadril, že ak by on sám, ako šéfredaktor povedal čo si naozaj myslí, tak by bol na druhý deň na ulici...A povedal to pred vyše sto rokmi! Takže sa asi nič nezmenilo a novinárska etika žiaľ u mnohých takto funguje aj dnes. Namiesto morálky si asi mnohí povedali, že lepšie je mať teplé miesto a dobré je byť poplatný a nekomplikovať si život...aby im len neprischla nejaká tá nálepka.

Aké boli reakcie na vydávanie časopisu Zem a Vek?

T.E.Rostas: Otvorené útoky proti nášmu časopisu v tom zmysle, že by ho mali zakázať, nie sú. Ale ak som hovoril o Mlčaní vo Vive, tak napríklad v jednom denníku útočili na knihu a jej autora a dávali ju do súvislosti s Hitlerovými prejavmi a pod. Boli to absolútne propagandistické tendencie, ktoré mali znevážiť nie myšlienky, ale ich nositeľa, čo je klasika propagandy ad hominem. Pri časopise Zem a vek je to iné, pretože sa na jeho tvorbe podieľa viac ľudí. Aj napriek tomu sa v parlamente objavili hlasy, že je to nebezpečné, že sa tým šíria radikálne myšlienky a podobne. Neviem čo sa radikalizuje na tom,  keď hovoríme o veciach a súvislostiach, ktoré prinášajú iné zdroje...a tieto iné zdroje nie sú pochybné. Keď hovoríme napríklad o ekonomike, často uvádzame zdroje bývalého viceprezidenta svetovej banky Josepha Stiglitza. Alebo ja som uvádzal aj Davidsona Budhu ako človeka ktorý mal na starosti juhovýchodnú Áziu. V osemdesiatych rokoch práve on napísal list vtedajšiemu šéfovi Medzinárodného menového fondu (MMF) Michelovi Camdessusovi o tom, ako MMF decimuje krajiny vyvlastňovaním a rôznymi reštrukturalizačnými opatreniami, na základe čoho sa dostávajú na horšiu pozíciu, zadlžujú sa a podobne. Napokon tak, ako to poznáme aj v našom regióne, alebo ako tomu bolo začiatkom 90-tych rokov napríklad v Rusku prostredníctvom neoliberálnych pokusov o reštrukturalizáciu, voľný trh, dereguláciu a neviem čo ešte. Teda to, čo sem priniesla klasická chicagská škola Miltona Friedmana a Jeffreyho Sachsa atď. Nejde teda o pochybné zdroje, ale vychádzame z reálií a ľudí ktorí sú, alebo boli pri kormidle. Počul som ale, že už aj ich spochybňujú tým, že vraj mnohí z nich prebehli na „druhú“ stranu a teraz si vymýšľajú rôzne hlúposti...

Ak sme si mysleli, že po roku 1989 sme dospeli k úplnej slobode a demokracii, tak mnohí sa z toho sna už zobudili a vidia, že nie všetko je tak, ako nám to predkladali a predkladajú. Že opäť sú pre nás mnohé veci tabu a že niekto nami manipuluje.....

T.E.Rostas: Pravda si vždy cestu k ľuďom nájde aj vzhľadom na to, že lož má krátke nohy. Nedá sa donekonečna ľudí zavádzať. Ak hovoríme o roku 1989, skutočnostiach, príčinách a podhubí...tak aj ja som bol súčasťou toho davu, ktorý z úprimného presvedčenia bol v uliciach a chcel a túžil po zmene. Pretože bolo neúnosné, ako sme v istých momentoch žili. No vtedy to asi nikomu neprišlo na um, že v mnohých ukazovateľoch, nehovorím že vo všetkých, to bude podstatne horšie a že sme boli oklamaní a že hŕstka, ktorá sa ako správcovia provincie nechala najať, ušili na vlastný národ búdu a profitovali z toho. A jedinou úlohou bolo udržať ich v relatívnom pokoji. Napokon so Slovenskom to nie je také ťažké, ako povedzme niekde inde, pretože naše nároky a predstavy o životnom štandarde sú podstatne nižšie ,ako sú napr. v Nemecku, Rakúsku a pod. My dokážeme ten náš chrbát zohýbať relatívne veľmi hlboko, čo oceňujú najmä vládnuce vrstvy, pretože dokážu na nás rúbať to drevo...Ale ak ľuďom už nebude čo zobrať a je ich stále viac, tak vtedy príde k zlomu. Blížime sa k nemu, aj keď Bratislava je zatiaľ výnimka. Ale my jazdíme po celom Slovensku a vidíme čo sa tu deje.

Čo je príčinou, prečo je takáto napätá situácia v spoločnosti?

T.E.Rostas: Jednou z príčin je aj to, že Slovensko nemá osobnosť ktorá by mu dokázala, že má byť načo hrdé. Osobnosť typu napríklad Gándhího. Máhatmá Gándhí bol geniálnou osobnosťou , ktorá dokázala jednoducho a pritom účinne ísť svojím príkladom a skutkami proti  útlaku. Bolo to o tej hrsti soli. Spolu s ľuďmi dokázal nakoniec vyviesť Indiu z anglickej kolonizačnej štruktúry. Potrebovali by sme tu osobnosť, ktorá by dokázala kultúrnym príkladom a harmonizáciou názorov a tlakov, vytvoriť cestu k mierovej a pokojnej zmene. Pribúda paradoxne stále viac a viac naštvaných ľudí, no zároveň je to stav ako v tlakovom hrnci. Môže to nekoordinovane buchnúť, nevieme ako. No a práve toto pnutie je potrebné niekým a nejako nasmerovať a koordinovať. Nemôže to byť politická strana, ale niekto komu by ľudia dôverovali. No politickým stranám už evidentne odzvonilo v Európe i na Slovensku a systém politických strán proste už nefunguje, je tu ich agónia. No a ľudia hľadajú alternatívy, no nevedia pomenovať čo to je - hľadajú nejakú identitu za ktorou by dokázali ísť, povedzme aj toho Slovenska. Slovenská zástava, slovenský znak, slovenské symboly – všetko to tu máme. Žiaľ, v nedávnej minulosti boli často sprznené nekultúrnymi politikmi ktorí si zo strán urobili eseročky a z ľudí ktorí obhajovali Slovensko v konečnom dôsledku vyrobili hejslovákov, neonacistov a podobne. Naša národná hrdosť je aj politikmi ktorí jazdili opití autami zdehonestovaná. Ľudia ktorí by aj chceli budovať národnú hrdosť a národné povedomie, sa nemajú na koho obrátiť. Nemáme tu Štúra, Vajanského či Hodžu, nemáme národných buditeľov. Iste, doma nie je nikto prorokom a aj oni v tých časoch mali množstvo problémov. Napriek tomu niečo dokázali. Myslím si, že niečo podobné sa formuje už aj u nás. Zatiaľ sú ale z verejnej diskusie vylúčení ľudia, ktorí majú diametrálne odlišné názory, teda osobnosti , ktoré by aj mali čo povedať a chcú to povedať, ale jednoducho nemôžu, pretože nedostanú príležitosť. To bol aj prípad ľudí, ktorí sa chceli dostať do Slovenskej televízie a sedemnásteho novembra pred dvomi rokmi protestovali. Skončilo sa to tak, že políciou boli braní preč. Ľudia sa chceli dostať do verejnoprávnych médií a diskutovať o tom, čo zásadné sa v spoločnosti deje, ale zo strany televízie to bolo ignorované. Pomaly to začína pripomínať časy studenej vojny, alebo socializmu, kedy musel byť iný názor ako ten doktrinársky, štátny, zrušený. No a chýba tu osobnosť , ktorá by sa dokázala voči takému niečomu postaviť. Asi 80 percent ľudí sa nechá viesť a zvyšok je ako tak aktívnych. A z tých aktívnych sú možno päť percent psychopati , ktorí sa snažia dostať k moci a majetku a výhodám pre seba a svoje rodiny.

Ktoré témy sú v našej spoločnosti tabuizované a ktoré by mali konečne preniknúť najmä do verejnoprávnych médií , aby sa o nich konečne otvorene hovorilo?

T.E.Rostas: Ide napríklad o medicínske témy, keďže sú tu dve roviny nazerania na starostlivosť o ľudské zdravie. Ide o klasickú medicínu a potom o alternatívnu medicínu, teda o alternatívne formy a spôsoby liečby. Žiaľ, alternatívna medicína je ešte stále považovaná za šarlatánstvo. Pritom ju využívajú aj ľudia z vysokej politiky, vysokých finančných kruhov i elity, ktoré o tom aj sami hovoria a píše sa o tom. Mnohí z nich by určite nešli napríklad na chemoterapiu a podobne. Mnohí z nich sa dožívajú vysokého veku, či im prajem. Ale bolo by dobré, keby to mohli zažiť aj iní ľudia. Hovorím o starostlivosti. Pritom informácie, že existujú aj alternatívy k chemoterapii sú už známe. Napríklad lekári - odborníci v Hutchinsonovom inštitúte v Seattli povedali, že oni by svojim rodinným príslušníkom chemoterapiu neodporúčali. Bolo ich tam 75 percent s týmto názorom.

Malo by sa hovoriť aj o tom, že tu existuje nejaká biela mafia, farmaceutická loby , ktorá dokonca prostredníctvom zaplatených lekárov dokáže manipulovať klinickými testami a zamlčiavať vedľajšie účinky liekov atď. atď...  Malo by sa hovoriť o nekvalitných potravinách a o jedoch , ktoré sa nám dostávajú do tela... Podstata ale tkvie v tom, že všetko je to postavené na monetárnom systéme politiky, ktorý predpokladá, že ten,  kto emituje peniaze, kto má vplyv na vydávanie peňazí  a kto ich tlačí, ten rozhoduje. A žiaľ, nie je to ani naša vláda – takže nemôžeme hovoriť o našej suverenite. A keď hovoríme o svete, nie je to ani americký občan ani kongres, ktorí by rozhodovali, či mali na to vplyv. Je to konzorcium súkromných bánk alebo osôb, ktoré majú prostredníctvom FED (Federálny rezervný systém v USA) rozhodovacie kompetencie. Ale oficiálne médiá o tom nemôžu hovoriť. Nemôžu hovoriť napríklad o téme Izrael, o ktorej my často píšeme a na ktorej ukazujeme dvojtvárnosť politiky. Nie preto, žeby sme mali niečo proti Izraelu. Naopak. Ale tvrdím, že nemôžeme hovoriť že máme dobré vzťahy s krajinou , ktorá je najdemokratickejšia, podávať si ruky s jej predstaviteľmi, potľapkávať sa po pleci s jej predstaviteľmi a hovoriť si, aké je to všetko super, keď Izrael používa zbrane hromadného ničenia, využíva biely fosfor na husto osídlené oblasti Gazy... No a my sa len snažíme upozorňovať na veľké nedostatky aj v tom, akým spôsobom ten mainstream niektoré veci podsúva, alebo ako niektoré pravdy zamlčiava, tým ako ich ukazuje – tendenčne. Je množstvo techník, ktoré to dokážu. V každom prípade občan  musí mať relevantné informácie. Je veľa tém o ktorých by sa malo diskutovať - o NATO, o inštitúte referenda, o téme očkovania, o strategických podnikoch, o potravinovej sebestačnosti atď. atď. Je ich veľa. Je k tomu potrebná naozaj otvorená a verejná diskusia, aby ľudia dostali relevantné informácie. Ak občan dostane len jednostranné informácie, tak sa nevie a ani nemôže zodpovedne rozhodovať.

Nemali ste už také reakcie, že ak človek prečíta celé jedno číslo Zem &a Vek tak si povie: no ak je to naozaj takto, tak to sa idem asi radšej obesiť....?

T.E.Rostas: (Smiech...)...áno, hovorí to viac ľudí a asi na tom niečo bude...Ja sám som napríklad tento rok nenapísal ani jeden ťažký text. Skôr sa zameriavam na Expedíciu Archa, ktorá ukazuje, že  je možné vybudovať ten ideálny Slnečný štát - campanellovský svet a že to nemusí byť utópia, pretože dnes už tu sú ľudia, ktorí žijú inak. Dnes už existujú komunity a oázy, kde sú formujú určité myšlienkové prúdy - či už je to v Škandinávii, alebo hocikde v južnej, alebo východnej Európe. Tou alternatívou k dnešnému systému je vybudovanie nového prostredia.

Čo vám dávajú besedy s ľuďmi za ktorými chodíte po celom Slovensku? 

T.E.Rostas: Na jednej z besied napríklad zarezonovala myšlienka, ktorej zástancom som aj ja. Musela by byť ale koordinovaná a právne uchopená tak, aby to nebol trestný čin. O čo ide? Vláda dáva občanovi jasne najavo, že nám nefunguje ústava. Predseda Najvyššieho súdu i predseda vlády hovoria ,že nemáme právny štát. No a keďže nefunguje základná zmluva medzi občanom a štátom,  resp. jeho predstaviteľmi, no tak potom nebudeme platiť dane. Je to jedno z možných a kľúčových riešení ako priškrtiť kyslík tej hydre ,ktorá nás tu dusí. Navyše, zoberte si celú kultúru našej spoločnosti - čo sa tu deje a kam to ide – všetko sa to akoby scvrklo len na nejaký profit a prihlúple mainstreamové relácie.      

Aký je váš názor na myšlienku zavedenia základného príjmu?

T.E.Rostas: Túto myšlienku podporujem. To, že za prácu dostávame nejakú plácu z nás robí svojím spôsobom vazalov. Každý z nás by sme mali mať nejaké nivó, teda rovnakú štartovaciu úroveň. A nemyslím si, žeby to viedlo k nejakej lenivosti, pretože každý sa potrebuje a chce realizovať. Áno, možno si vieme predstaviť nič nerobiť mesiac, dva mesiace, či pol roka, ale potom to ďalej nejde a človek sa chce sebarealizovať. Malo by to podporovať vlastnú tvorivosť, aby sme mohli samých seba využiť a prezentovať sa, čo je asi zmyslom života. Pretože obrovské  percento ľudí dnes robí prácu, ktorá ich nebaví. A ak ideme do spirituálnej hĺbky tak zistíme, že koľko ľudí musí pri tej práci, ktorá ich nebaví, myslieť negatívne. Navyše, ak je tá práca ešte aj monotónna, no tak negácií je ešte viac. V ľudskej spoločnosti sa potom táto zlá sila znásobuje, môže sa ujať a ľudia sú ľahšie ovládateľní.

Nedávno ste sa stretli s ruským veľvyslancom. O čom ste s ním hovorili?

T.E.Rostas: Chceli sme vedieť aký oficiálny postoj zaujíma Rusko, ako môže situácia na Ukrajine ovplyvniť Slovensko povedzme z hľadiska ekonomiky, či v súvislosti s dodávkami plynu a podobne. A zároveň sme hovorili o téme, ktorá je podľa nás dôležitá,  a to je vzájomnosť slovanských národov. Samozrejme, že táto idea môže byť mnohými zatracovaná, alebo je pre mnohých zdiskreditovaná. Som presvedčený, že je tu stále a dnes ožíva oveľa viac ako predtým. Napokon, je to opäť myšlienka tých národných buditeľov, ktorá hovorí o tom, že by sme si mali pomáhať. Pritom nejde o žiadnu výlučnosť, či nadradenosť - naopak - o uvedomenie si vlastnej identity a o tom , ako dokážeme intenzívnejšie a efektívnejšie kooperovať. Mnohí vidia aké je postavenie našich krajín v Európskej únii - aké obrovské rozdiely sú v eurozóne, koľko si zarobí človek na východe Európy a koľko v západnej časti...Táto veľká disproporcia dáva mnohé otázniky,  či by nebolo dobré niektoré veci prehodnotiť a uberať sa povedzme smerom, ktorý by bol podľa môjho názoru prirodzenejší z hľadiska kultúrnej, spoločenskej či jazykovej identity a postaviť ho na výraznej a funkčnej spolupráci.

Je pre vás nejakým posolstvom trinásť percentná účasť slovenských voličov na nedávnych eurovoľbách?

T.E. Rostas: Slovenský občan je podľa mňa veľmi dobre informovaný aj prostredníctvom alternatívnych médií, ktoré sú u nás na vyššej úrovni ako inde, o tom, čo sa deje. Aj preto a nielen preto mnohým veciam neverí. Keď vidí ako sa majú napríklad Nemci...Pretože ľudia majú možnosť cestovať - aj keď žiaľ väčšina ľudí cestuje za zárobkami a nie preto, že by boli slobodní...ale preto že sa tu cítia neslobodne, snažia sa aspoň ako tak tú svoju rodinu, alebo seba, existenčne posunúť do iného levelu. Naša účasť na nedávnych eurovoľbách je prejavom nedôvery a zároveň veľkej skepse a vyjadrili ju voči tým štruktúram , ktoré nie sú národné a nedokázali by riešiť naše vlastné deficity v tom, ako by sme sa mohli mať lepšie, alebo v rozhodovacích kompetenciách a mechanizmoch. Ľudia povedali že nemajú o to záujem...

Robert Lattacher