Jolana Fogašová býva 29 rokov v hlavnom meste, z toho 27 rokov v Rači. Ako sopranistka úspešne reprezentuje Slovensko i Bratislavu v opernom svete. Absolventka VŠMU v Bratislave je okrem iného aj finalistkou medzinárodnej speváckej súťaže L. Pavarottiho. V sezóne 2010 – 2011 pripravila svoj sopránový debut v postavách Lucrezie z Foscariovcov od G. Verdiho a Tosca od G. Pucciniho. V súčasnosti skúša v SND Pucciniho operu Manon Lescaut, premiéra je plánovaná na 15. júna. V SND hosťuje 20 rokov.
Aký máte vzťah k Bratislave, čo sa vám tu páči a čo nie?
Som rada, že centrum Bratislavy je konečne po rokoch opravené, že žije a ľudia tam skutočne chodia za oddychom, prechádzkami a podobne. Bratislavu vnímam pozitívne, no riešiť by sa tu mala najmä doprava, ktorá je v zlom stave. Ale toto mesto si stále zachováva určitý pokoj v pozadí. Nie je to také typické hektické a nervózne mesto ako iné metropoly iných štátov.
Cestujete veľa po svete, vedia ľudia, aká je Bratislava?
Som milo prekvapená, že Bratislavu ľudia poznajú. Aj moji zahraniční kolegovia ju vždy chvália. Hneď ju ale začnú porovnávať s Prahou. Nestretla som sa s niekým, kto by mi povedal, že sa mu Bratislava nepáči – vyzdvihujú najmä Dunaj, Podhradie a pod. Naopak, nezávidia nám petržalské sídlisko.
Ako je dnes podľa vás vnímaná opera - operné umenie u nás?
Súvisí to celkovo s vývojom kultúry. Za posledné roky prešla mnohými zmenami a musím povedať, že mínusovými. Stále pribúda ľudí, ktorí nepotrebujú umenie, operu, vernisáže, výstavy, či Danubianu....Mnohým stačí zapnúť televízor a pozerať filmy a je im jedno či sú kvalitné, alebo absurdné. Kedysi sa ale viac chodilo do divadla. A či sa to niekomu páči alebo nie, no v ten večer, tam na javisku, konkrétni umelci, ktorí tam sú, vytvárajú umelecké hodnoty priamo a naživo. Prebieha tam určitá energia medzi umelcami a publikom. Nedá sa to porovnať s televíziou, či prenosom. Na tento rozdiel ale prišli iba tí, ktorí do divadla chodia.
Ako vnímate súčasné dianie v Slovenskom národnom divadle?
SND má veľmi dobrých umelcov a podávajú vynikajúce výkony. Predstavenia majú veľmi dobrú úroveň a niektoré majú úroveň porovnateľnú s obrovskými zahraničnými scénami. A pritom finančne je to u nás neporovnateľné. Ide o problematiku generálneho riaditeľstva SND, súborov a ministerstva – v podstate nie sú medzi sebou schopné komunikovať a niečo pre umelcov urobiť. Myslím si, že konkrétne v SND sú veľké problémy, pretože sa každé dva roky mení generálny riaditeľ i šéf opery. Ale nikto sa nepýta na dôvod. Pretože stále generálne riaditeľstvo má právo veta a zasahuje do vecí, do ktorých by nemalo. A ja sa napríklad pýtam, ako je možné, že len na marketingu Opery SND je zamestnaných 35 ľudí. Ako je možné, že na generálnom riaditeľstve SND je dnes zamestnaných 195 ľudí a za éry pána Jamricha tam bolo zamestnaných 18 ľudí? To je problém SND a všetkých súborov.
Robert Lattacher
