Prečo práve Bedári, Bratislava a Istropolis....?

- S. Moša:  Mal som ambíciu predstaviť prácu nášho divadla v Bratislave, čo sa nám podarilo raz v histórii. Bolo to pred asi dvanástimi - trinástimi rokmi, hrali sme v Istropolise muzikál West Side Story a podarilo sa nám odohrať 25 predstavení s veľkým orchestrom pred vypredaným hľadiskom. Mrzí ma len to, že sme od tej doby nato nenadviazali. Až teraz s novou produkčnou spoločnosťou. A práve v titule Bedári nájdu diváci výpravný muzikál so silným obsadením v náročných roliach operných partitúr.

Muzikál si vyžaduje 250 kostýmov a dekorácie sa robili vo filmových ateliéroch Barandov. Aj vzhľadom na 33 členný orchester spolu s dirigentom, padlo rozhodnutie že muzikál budeme hrať v Istropolise. V Bratislave začíname 1. decembra a lístky sa onedlho začnú predávať už aj na januárové predstavenia. Ak pôjde všetko dobre, nechceme zostať len pri tomto diele, ale postupne v Bratislave predstavímw aj ďalšie naštudovania z nášho repertoáru ako napríklad Čarodejnice z Eastwicku, Marry Popins, Chicago a ďalšie.

Dúfam že táto investícia sa zhodnotí v tom, že diváci prídu a že budú spokojní. V Čechách máme za sebou 100 repríz Bedárov, dobré recenzie a spokojnosť autorov práv, takže predpokladám že diváci v Bratislave i z celého Slovenska budú nadšení.

Bedárov ste naštudovali voľnejšie, v čom je to predstavenie iné oproti originálu?

- S. Moša:  Akosi zázrakom sa stalo, že som dostal od autorskej agentúry voľnú ruku pri tvorbe Bedárov. Predchádzali tomu moje režisérske muzikálové počiny, ktoré sa tej istej agentúre páčili. Niektorí režiséri, ktorí chcú byť nasilu moderní, oblečú hercov do súčasných kostýmov a myslia si že takto dielo viac priblížia obecenstvu... Alebo často sa to preháňa aj v operných domoch. Napríklad že sa scéna odohráva v posilňovni....

Moja inovácia v Bedároch je krehkejšia a vychádza predovšetkým zo scénického usporiadania scény. Koncept originálu je tvorený niekoľkými točňami ktoré jazdia proti sebe. Aj barikády sa pohybujú, rotujú...No a niektoré scény som vyhodil, skrátil... Takže tá inscenácia, aj napriek tomu že sa odohráva v dobových kostýmoch, aj napriek zachovaniu autenticity príbehu, je iná a keď ju zainteresovaní videli, hovorili o veľkej energii celého tímu ktorí tam hrá. Asi aj preto, lebo tam sú obrovské zbory, ale hrá ich iba 21 ľudí, ktorí sa neustále točia, rotujú, prezliekajú, každý z nich stvárňuje 10-11 rolí. Ale je to veľmi náročné a všetci musia byť výborní herci a speváci. Nemôže tam byť niekto kto je len trochu poloamatér.

No a na tejto báze potom prichádzajú a môžu stavať sólisti. Preto postavy ako Jean Valjean, Javert a ďalšie sú nezabudnuteľné- vychádzajú zo základu naplno energeticky aktivizovaného zboru ľudí, ktorí fakticky nezídu z javiska. A právo toto majitelia práv oceňujú na našej inscenácii najviac. Akoby ju hral jeden muž....tá energia sa začína prvými tónmi a trvá do konca.

Samozrejme... je tam aj aspekt revolúcie, týrania chudobných, politický kontext toho, že v živote sú úspešní iba zlodeji a darebáci... Tých podobenstiev na súčasný svet a pomery v ktorých žijeme teraz, je tam žiaľ veľmi veľa. Ľudia sa v tom romantickom príbehu radi identifikujú s bytosťou ktorá je úplne na dne, no vďaka svojmu charakteru, etike a mravnosti dosiahne nejakú materiálnu úroveň. No ani to nie je to najdôležitejšie. Dôležitejšie je neubližovať, pomáhať svojim blížnym... To sú nesmrteľné témy a myslím si, že oni priniesli možnosť pracovať aj na iných dielach a potešiť a inšpirovať divákov.

Ako dokážete dostať na vašu brnenskú scénu taký silný repertoár – samé svetové muzikálové skvosty? (Čarodejnice z Eastwicku, Evita, Funny Girl, Hello Dolly, Chicago...)

S. Moša: V dobe kedy politici mali na starosti rozvoj Brna nemuseli stavať nemocnice a starobince a mali chuť chodiť do divadla, tak investovali do tejto sféry. A naraz sa o nás začali mať záujem zahraničné agentúry. Naše šťastie je v tom, že prvé „kusy“ sa podarili natoľko, že sme si získali ich dôveru a mohli sme ich vyvážať do Európy. Ročne robíme asi 150 predstavení mimo naše hranice - v Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, Taliansku, Španielsku....

Čo odovzdávate v Bedároch ako herec a človek zo seba, zo svoje osobnosti?

Herec Petr Gazdík (Jean Valjean), hlavný protagonista muzikálu:

- Pri Jeanovi Valjeanovi je najdôležitejšia jeho vnútorná sila ktorá vychádza z charakteru toho človeka. On síce na začiatku urobí zlú vec, zlú vec v úvodzovkách- teda z hľadiska spoločnosti...Ale urobí ju s dobrým úmyslom. Ukradne chlieb, pretože syn jeho sestry nemá čo jesť a umiera hladom. No a zato ho zatvoria na 20 rokov do žalára. Keď sa odtiaľ dostane, pokúša sa opäť začleniť do spoločnosti, no ona ho neprijíma, pretože má stigmu galejníka.

Preto si povie že nemá zmysel sa správať dobre a okradne biskupa. Keď ho chytia, myslí si že je s ním koniec a modlí sa k bohu. Biskup mu ale odpustí a obdaruje ho všetkým čo mu ukradol. Na tomto základe dochádza k poznaniu, že žiť dobre a konať dobro je správne. Rozhodne sa žiť pod iným menom a inak ako doteraz. No a ja musím povedať,  že už som sa už viackrát dostal do kontroverzných situácií, kedy som si povedal: to by Valjean neurobil... a dúfam že to tak pôsobí aj na diváka.

Ktoré miesta v muzikáli Bedároch považujete pre seba za najnáročnejšie?

P. Gazdík: Moja príprava na inscenáciu spočíva vo vnútornej koncentrácii a sile na celý oblúk hry. Takže nedokážem presne analyzovať ktorá scéna je taká, alebo onaká. Na začiatku sa musím dostať do správneho rozpoloženia, no a s tým potom súvisí aj technická a fyzická námaha.  Ale ak stratí herec koncentráciu, môže sa to prejaviť povedzme na spôsobe spievania.

Spievali ste tu pred 15-timi rokmi, ako vnímate divákov dnes v rôznych krajinách, ale aj u nás na Slovensku, či doma v Čechách?

P. Gazdík: Musím povedať že aj napriek tomu, že nás majú naši diváci v Brne veľmi radi, sú na nás asi najprísnejší. Je to dané tým, že hráme mnoho titulov a oni sú už skúsení a vzdelaní.

Asi najúžasnejšiu divácku atmosféru som zažil vo Viedni. Hral som tam Judáša v muzikáli Jesus Christ Superstar a na ten zážitok nezabudnem. Prišlo tam "nadržané" publikum. Netrpezlivo čakali na ten titul, na to dielo - nie na hercov či celebrity, ale prišli v očakávaní zážitku z muzikálu ako takého. Na ak keďže na scénu v tej hre vstupujem ako prvý, cítil som ako sa diváci s mojím príchodom nadýchli a so zatajeným dychom čakali ako sa to všetko rozbehne....Bol to naozaj silný zážitok...

Niekedy je to v divadle tak, že na začiatku musí človek presvedčiť a potom je to fajn. Pokiaľ ide o divákov na Slovensku, hráme u vás pomerne často a slovenské publikum je veľmi srdečné, milé. Napríklad vo Zvolene nás majú radi, pretože tam chodíme každoročne otvárať festival a tešia sa a čakajú s čím novým prídeme...

Za odpovede ďakuje R. Lattacher