Aký je váš vzťah k Bratislave?
M.Kramár: Tu som sa narodil a býval do svojich pätnástich rokov. Potom som odišiel do Brna, neskôr do Nitry, kde som bol štyri roky, no a potom som sa sa vrátil do hlavného mesta. Vyrastal som na Baštovej ulici pod Michalskou bránou, takže sa cítim úplným Bratislavčanom – Korzárom, ako nás volali...Každý deň som prechádzal Korzom na Palackého ulicu, kde som chodil do školy. No a starí rodičia mi bývali na Medenej... Bratislavu mám veľmi rád, je pekná a mohla by byť ešte krajšia, keby ju komunisti nepoznačili.
Vývoj a rozvoj Bratislavy teda vnímate v tomto kontexte?
M.Kramár: Áno, toto mesto veľmi poznačila éra tzv. komunizmu. Zbúrané boli pekné staré časti, padla napríklad synagóga, v ktorej som ešte ako dieťa nakrúcal. Bolo tam televízne štúdio. Za zmienku stojí nepekná Petržalka ktorá vyrástla na druhej strane Dunaja a dodnes je málo využívaná. Okrem toho v mnohých iných mestách stojacich na riekach, býva život na nábrežiach omnoho intenzívnejší ako u nás. Hádam okrem nábrežia Eurovea, ktoré je už o niečom inom, je to v tomto ohľade pri Dunaji zatiaľ slabé. A viac by malo ožiť a žiť aj centrum mesta - aby bolo lákavé nielen pre zahraničných turistov, ale aj pre domácich.
Hovorí sa, že turista prejde Bratislavu za jeden deň...že máme málo atrakcií...Je to tak?
M.Kramár: Nemáme pobytových turistov a to je zlé. Teda takých, ktorí by sa zdržali aspoň tri-štyri dni, alebo aj týždeň.
Možno by to chcelo vniesť do mesta a jeho centra ešte viac kultúry?
M.Kramár: Myslím si, že na Slovensku sa pre kultúru robí veľmi málo. Pôsobím aj V Českej republike a vždy keď o to hovorím do médií tak mi Slováci vyčítajú že som Čechofil a že nech sa
tam vysťahujem keď ich toľko chválim....No musím povedať, že ročne odohrám asi sto predstavení v Česku a minimálne päťdesiat na Slovensku a je to obrovský rozdiel! V Česku majú v každom malom meste kultúrne centrum, alebo malé divadielko...a všetko je zrenovované, opravené. Investujú do zvukovej techniky, svetelnej techniky, prosto to tam žije...u nás nebude pomaly kde hrať...
Asi je to mentálnym, kultúrnym, či duchovným nastavením, nie?
M.Kramár: Určite je to aj tým. Oni sú trochu ďalej a navyše Česi majú divadlo veľmi radi. Ale samozrejme - je to aj v ľuďoch a v tom, ako štát disponuje s financiami a ako je to nastavené. Ale takto na Slovensku za chvíľu naozaj nebude kde hrať... Bratislava nie je výnimkou, veď aj keď je o polovicu menšia, v Prahe je nepomerne viac divadiel, asi sto. V našom hlavnom meste sa dajú spočítať možno na dvoch rukách...Česi majú bližšie ku kultúre, sú na ňu hrdí, majú radi svoje divadlá, svojich umelcov...V ich televíziách môžete sledovať veľké množstvo dokumentov o významných českých osobnostiach, o umelcoch. O slovenskej kultúre sa viac dozviem v českých televíziách ako v slovenských...
Prečo u nás také programy, alebo toľko programov o osobnostiach nevzniká?
M.Kramár: Neviem...je to aj v ľuďoch...Česi pôjdu na český film, lebo je to ich film. Slováci na slovenský film pomaly ani nepôjdu...načo...Je to veľmi smutné, ale neviem čo s tým. Musí s tým robiť niečo aj štát a aj médiá by mali písať viac o kultúre a o tom, komu sa čo podarilo. Nie viac o tom, kde sa kto pošmykne, či kto koho podvedie...Musíme byť na seba viac hrdí...Mám napríklad takú skúsenosť, že keď v Čechách moderujem po česky, tak u nás mi zato vynadajú a zazlievajú mi to...Namiesto toho, aby boli pyšní, že slovenský herec sa tak naučil cudziu reč, že je schopný robiť prácu aj v inom štáte a v inom jazyku... Ale v Českej republike sa ľudia bavia kultúre, o predstaveniach a o tom kde kto hrá, aké má určité dielo úroveň... Na Slovensku ľudia skôr riešia to, kde je budova divadla...ako ju nájsť. Som si istý, že väčšina oslovených mladých ľudí v Eurovea, nebude vedieť, kde je najbližšie divadlo. Nebudú tušiť, že ho majú za chrbtom...že sedia pri budove SND...
Čím sa v živote riadite? Máte nejakú svoju životnú filozofiu?
M.Kramár: (Úsmev) Ži a nechaj druhých žiť...Mám rád svoju prácu a milujem chvíľu, keď do divadla príde večer štyristo ľudí a odchádzajú spokojní. A keď sa počas predstavenia smejú a tešia sa a zabudnú na každodenné starosti...Mňa to teší...rozosmievať a robiť dobrú náladu. Ale samozrejme, aj ja mám svoje starosti a problémy. No snažím sa tým neotravovať druhých. Pretože aj tak mi nikto nepomôže a musím si pomôcť vždy sám.
Robert Lattacher
Foto: M.Balajka
