Mnohí považujú výtvory grafity za čmáranice a neestetický prvok, ktorý ku skultúrňovaniu verejných priestorov neprispieva. Iní ho majú za umelecký smer, ktorý vhodne dopĺňa často fádne fasády a múry v meste. Bratislavský kuriér zisťoval, čo si o tom myslia zástupcovia rôznych inštitúcií v hlavnom meste. Pýtali sme sa, či je grafity cesta, ako skultúrňovať vzhľad mesta.

Milan Ftáčnik, primátor Bratislavy: „Myslím si, že je to skôr náhradná cesta pre nás, pretože keby sme mali financie na kompletnú obnovu Trnavského mýta, alebo podchodu pod Staromestskou ulicou, tak by sme to urobili inak. Ale keby sme tam obnovili travertínové steny, oškrabali ich od náterov a plagátov ktoré tam boli, tak sa obávame, žeby tam mohli prísť opäť grafiťáci a celé to úsilie nám prekaziť a dostať to do inej polohy. Takže sme zvolili cestu – niečo medzi tým. Grafity v čase MS v ľadovom hokeji sa ukázalo ako veľmi dobré riešenie a ľudia ho prijali, chodili sa nato pozerať. Po dvoch rokoch sa ukázalo, že to chce už čosi iné. Chceme obyvateľov i tých, ktorí majú radi grafity učiť, že ide o spoločné priestory, ktoré by nemali vnímať len ako miesto pre svoje výtvory, ak sa tak nedohodneme.“

Alexandra Kusá, riaditeľka Slovenskej národnej galérie: „Vo veľmi výnimočných prípadoch, veď dejiny umenia ich niekoľko poznajú, sa z graffiti môže stať umenie. Historicky je graffiti skôr doménou konca minulého storočia, to s čím sa dnes bežne stretávame je exhibícia a nie umenie, ale môžeme dúfať.“

Pavol Kráľ, predseda Slovenskej výtvarnej únie: „Grafitti a to nové, čo vo svojich najlepších výsledkoch toto pouličné hnutie prinieslo, sa nepochybne už stalo súčasťou súčasného moderného umenia. Zároveň však treba povedať, že takéto hodnotenie znesie len veľmi malá časť celkovej produkcie grafitti. Prevažujúcu časť celkovej produkcie grafitti tvoria prejavy, ktoré síce výrazne poznamenávajú súčasnú podobu miest na celom svete, ale zároveň je veľmi ťažké hovoriť o umeleckom prínose či akýchkoľvek umeleckých či tvorivých ambíciách ich autorov (veľmi často ide o mechanicky napodobňované vzory) Rozhodujúcim motívom zrejme zostáva adrenalín či mladícka vzbura voči spoločnosti. Výsledkom je znehodnotené prostredie a veľké materiálne škody. Najmä v prípadoch kultúrnych pamiatok a čerstvo zrekonštruovaných objektov ide neraz len o primitívne prejavy arogantného vandalizmu, ktoré si len ťažko môžu získať sympatie verejnosti.“

Ingrid Konrad, hlavná architektka mesta Bratislava: „Som presvedčená, že verejné priestory sa majú odčleniť od dopravných plôch ako takých. A že posudzovať kvalitu verejných priestorov musí hlavný architekt mesta a jeho úrad. Hoci sa javí, že z Európskej únie hlavné mesto nemôže čerpať peniaze, tak ja hovorím že môže a musíme viac sledovať rôzne možnosti a nájsť tie peniaze. Peniaze sú. Ale musíme mať aj na magistráte výborných ľudí, ktorí nám budú rôzne projekty monitorovať a ktoré my potom budem vedieť odborne zastrešiť. Každý projekt si vyžaduje dobré plánovanie a nachádzanie najlepších riešení a realizácií. A to sprejerstvo nie je najlepšie riešenie.“

Ivo Stassel, Mestský ústav ochrany pamiatok: „Treba povedať, že zdravým prístupom by bolo vytipovanie priestorov, kde je možné grafity robiť legálne. Boli by to predovšetkým betónové steny, či oporné múry na objektoch, ktoré majú len technický charakter a v takých lokalitách, kde to nenarúša nejaké estetické vnímanie a naopak, zakrývalo by to nedokonalosť a pôsobilo by to výtvarne a oživujúco. Vylúčiť pre grafity je potrebné plochy z háklivých materiálov, akými sú napríklad prírodný kameň, režná tehla, omietkové plochy so špeciálnou úpravou a pod. Ale miesta na sprejovanie musia byť označené, teda tam kde je to možné. A všade inde je to potom zakázané. Rozhodne do pamiatkovej zóny a pamiatkovej rezervácie grafity veľmi nepatria. V Starom Meste sa nájde iba málo objektov kde by sa to dalo zniesť.“

(rl)