Najstarší štatút cechu sa nezachoval, no cechové knihy sa viedli od roku 1684. Z nich vyplýva, že členmi cechu boli aj majstri z Komárna (od roku 1698), Trnavy (od roku 1714), Trenčína (od roku 1723), zo Šamorína (od roku 1728), z Nového Mesta nad Váhom (1729), ako aj zo Stupavy, z Dunajskej Stredy, z Nitry, Devína i z prešporského Podhradia.
V štatúte pre pančuchárskych majstrov, ktorý 4. mája 1767 vydala kráľovná Mária Terézia, sú typické súdobé všeobecné ustanovenia týkajúce sa povinností náboženského rázu a zväčša také požiadavky, ktoré boli obvyklé aj v iných cechoch. Anton Špiesz za omnoho zaujímavejší považoval štatút pre pančuchárskych tovarišov, ktorý síce v svojej práci Štatúty bratislavských cechov (vydanej roku 1978) nepublikoval, no jeho najdôležitejšie ustanovenia charakterizoval v rámci regestu.
Najmladší tovariš bol povinný osobne zvolávať všetkých ostatných na schôdze. Výročná schôdza sa konala na Svätodušný (Turíčny) pondelok. Volil sa na nej prísediaci z radov majstrov, ktorý dozeral na celý život a správanie tovarišov, starší tovariš a jeho zástupca, ako aj pisár. Pisár bol povinný prečítať štatút na každej cechovej schôdzi a každému privandrovanému tovarišovi. Tovariš nesmel odísť na vandrovku skôr, kým nezložil účty a nedostal absolutórium. Tovariša, ktorý sa priatelil s učňami, hral s nimi hry, chodil na tancovačku alebo do hostinca, potrestali pokutou vo výške 30 grajciarov. Keďže kráľovná Mária Terézia nariadila, že vyučení vojaci môžu vykonávať remeslo v mieste svojej posádky, dovoľovalo sa im to aj v tomto cechu, ale museli si plniť povinnosti ako ostatní tovariši a na cechové schôdze nesmeli chodiť ozbrojení.
Roku 1773 bolo v prešporskom pančuchárskom cechu 8 majstrov, za mesiac dokázali vyrobiť 40 – 60 tuctov pančúch v celkovej sume asi 500 zlatých, 60 – 70 tuctov rukavíc spolu asi za 250 zlatých a 50 – 80 tuctov uhorských ponožiek za 220 zlatých. Ročná hodnota pančuchárskej výroby predstavovala približne 12-tisíc zlatých, čiže priemerne 1 500 zlatých na jedného majstra. Okolo roku 1820 boli v meste i v Podhradí zhodne po dvaja pančuchárski majstri, roku 1828 ich v Prešporku bolo päť.
Vladimír Segeš
