-Dá sa popísať moment vo vašom živote kedy ste zistili, že chcete robiť hudbu?
R.Geri: Keď som mal sedem rokov, dostal som sedemstrunovú ruskú gitaru a ihneď som na nej skúšal hrať. Reálne akordy mi ukázal môj ocino a strýko Ďufi. Oni ma takpovediac zasvätili. S novou gitarou prišli prvé melódie, na ktoré som si začal aj spievať. Vlastne moje smerovanie bolo viacmenej jasné, pretože keď som mal ešte len dva roky, na požiadanie som bez problémov ako na bežiacom páse spieval a recitoval básničky. No a potom bola moja cesta už prirodzene dláždená naprieč rôznymi vystúpeniami. Najskôr boli mojimi partnermi hudobné nástroje v podobe klarinetu, flauty, huslí, alebo spevu. A keď si ich človek vyskúša také množstvo, vrátane ešte bicích, či tympanov, tak to potom tá cesta k dirigentskému vyjadrovaniu sa, plynie akoby prirodzene. Aspoň u mňa to tak bolo.
Samotnému dirigovaniu ale zrejme predchádzali ešte ďalšie rôzne udalosti...
R.Geri:Čo sa týka samotného dirigovania, zlomovým obdobím bol môj nástup na košické konzervatórium, kde ma najskôr prijali ako klarinetistu. Až neskôr som začal študovať kompozíciu, ktorej súčasťou bolo aj dirigovanie. Na tej škole vtedy učili dvaja významní dirigenti – Zdeněk Bílek a Ladislav Holoubek. No a ten prvý menovaný, mimochodom žiak slávneho Václava Talicha, mi ako prvý človek povedal, že zo mňa bude dirigent. „Tvoje ruky spievajú, z teba bude dirigent,“ povedal mi doslova. Práve on vo mne objavil schopnosť vyjadrovať hudbu nielen rukami, ale vnímať muziku koncepčne, ako celok. Je pravdou, že už od malička som počúval hudbu ako súčasť harmónie a snažil sa ju analyzovať. Skúmal som tajomstvá jednotlivých hudobných nástrojov a snažil sa ich odkryť. A pán Bílek túto moju danosť - prenášať hudbu, ktorú v sebe cítim aj na iných, objavil. To je vlastne princíp práce s orchestrom - dirigent má svoju predstavu o hudobnom diele a tú sa snaží preniesť na orchester, či interpretov. Samozrejme má sa to diať nenútene, bez akéhokoľvek znásilňovania hudby. A vtedy ten výsledok môže aj divák prijať ako niečo elektrizujúce, pozitívne, ako posolstvo, či povznášajúci pocit, alebo záblesk. Vtedy sa môže spojiť celá koncertná sála, či priestor a všetci dýchajú rovnako.
Čo konkrétne pre vás znamená dirigovanie?
R.Geri:Orchester a dirigovanie je ako droga. Kompozícia je ako droga. Keď s tým raz začnete a zistíte, že to funguje a že tí druhí vami uchopenú hudbu potom interpretujú a majú rovnakú radosť, tak vtedy je to ako tá droga. Nechcete prestať. Osobne nerozlišujem medzi skladateľom, dirigentom a interpretom, pretože som si vyskúšal všetko. Aj preto si vážim interpretov, vážim si mojich kolegov - všetci neustále pracujeme s emóciami a vyzliekame sa pritom takpovediac donaha. Dirigovanie je fascinujúce a nielen na koncerte, ale povedzme aj v nahrávacom štúdiu, či pri skúške so spevákom, alebo inštrumentalistom.
-Ako si spomínate na pôsobenie na VŠMU?
R.Geri: Moje herecké a spevácke začiatky boli v malom divadelnom štúdiu v Košiciach, kde vtedy spolu so mnou boli napríklad Peter Rúfus, Eva Pavlíková, Zuzana Tlučková a mnohí ďalší zaujímaví herci, neskôr aj scenáristi, napríklad Matúš Oľha. Boli tam aj režisér Pražmáry, geniálny scénograf Štefan Hudák, či Štefan Oľha. Išlo o výbornú tvorivú liaheň, skupinu, z ktorej som mal potom už veľmi blízko na ďalšie profesionálne scény. Už ako prvák na VŠMU v Bratislave, som sa stal členom divadelného zoskupenia Mandragora a napísal som preňho kabaret. Vzápätí do môjho života vstúpila Fujarová šou. Totiž, na vysokej škole som síce študoval vážnu hudbu, symfóniu a operu, ale komponoval som a vyjadroval som sa aj z tej druhej sféry. Objavil som v sebe nutkanie ísť v ústrety k tzv. ľahšej múze, aj keď ona vôbec nie je ľahká. Najskôr som začal s dirigovaním na Bratislavskej lýre, v Lúčnici, ale aj operiet a muzikálov. Okrem spomenutých žánrov som inklinoval i k filmovej hudbe, či šansónom. Mojim veľkým vtedajším vzorom bol americký dirigent a hudobný skladateľ Leonard Bernstein. A popri tom som dirigoval aj operu. Ale vtedy som mal pocit a mám ho dones, že som ešte stále dosť mladý na to, aby som sa naplno venoval vážnej hudbe. Keď som končil VŠMU, chcel som sa s ňou rozlúčiť vynikajúcou Berliózovou symfóniou. Spomínam si, že škola dala kvôli tomu dokopy vynikajúce hudobné teleso zložené zo symfonického orchestra Slovenského rozhlasu a Slovenskej filharmónie. A odrazu tam hralo 113 hudobníkov a dostal som aj vynikajúcich pedagógov, ktorí mi pomáhali. Bolo to úžasné.
-Na Novej Scéne ste prežili revolučný rok 1989. Aké to tam bolo?
R.Geri:V tom období som mal 33 rokov a podporil som prichádzajúce zmeny. Dokonca som sa stal šéfom VPN na Novej Scéne. Divadlá vtedy prestali hrať a na miesto toho sa konali pamätné diskusné fóra. Nová Scéna sa k nim pridala ako posledná. Pamätám sa, že som odmietol dirigovať predstavenie Čardášová princezná. Odohrali sme len predohru, po nej som zložil ruky a odmietol ďalej dirigovať. No a potom sa už aj Nová scéna pridala k revolučným diskusiám v bratislavských divadlách. Bolo to jediné obdobie v mojom živote, kedy som bol členom nejakého hnutia či strany a po asi dva a pol mesiacoch som z neho vystúpil a snažil sa venovať iba umeniu. Ale bola to skúsenosť - pocítil som na vlastnej koži ako sa celá spoločnosť dala do pohybu. Dnes si musí každý odpovedať sám na otázku, aké pozitíva, či negatíva sa u nás po roku 1989 udiali. V každom prípade to bolo obdobie obrovských emócií, kvasenia i nadšenia a tí, ktorí to zažili, vedia o čom hovorím. Nebolo to len štrnganie kľúčmi - odrazu prišla sloboda v rozhodovaní o veciach. A keď ľudia začnú rozhodovať, prichádzajú samozrejme aj chyby. Ale všetko to, čo sa vtedy nastolilo a čím teraz žijeme, má podľa mňa viac pozitívnych aspektov ako tých negatívnych.
-Čo sa na Novej Scéne, počas vášho pôsobenia v tomto divadle hralo?
R.Geri:Zažil som tam slávnu éru muzikálov. Spolu s Jozefom Bednárikom sme postavili také slávne tituly ako Evanjelium o Márii, Pokrvní bratia, Grand Hotel, či aj jeho jedinú operetu Paganini. Veľmi si napríklad cením operetný galakoncert, ktorý som tam robil pod názvom Opereten Gala s vynikajúcim Borisom Slovákom. Išlo o interpretáciu najkrajších diel Franza Lehára a s týmto úspešným programom sme precestovali celú Európu. Spomínam si ešte aj na vynikajúce naštudovanie operety Čardášová princezná. Mimoriadny vzťah mám aj k môjmu prvému profesionálnemu predstaveniu na Novej Scéne, ktorým bol americký titul Kankán. Robili sme ho vo veľkej sále Istropolisu a predstavenie bolo permanentne vypredané. Ale prišli aj iné diela – Cigáni idú do neba, Veselá vdova, Gróf Luxemburg a ďalšie.
Kedy, prečo a za akých okolností ste sa rozhodli pred takmer dvadsiatimi rokmi založiť Bratislavské hudobné divadlo?
R.Geri: Divadlo som vždy bral ako súčasť môjho života, ako spôsob vyjadrovania sa a komunikácie s ľuďmi. No a práve v čase, pred zhruba devätnástimi rokmi bola Nová Scéna na kolenách. Orchester i sólisti boli rozpustení a spevohra, taká ako ju ľudia poznali 50 rokov, prestala existovať. Stále som ale cítil potrebu pokračovať v práci so živým orchestrom, na muzikáloch. Chcel som robiť aj dramaturgiu – vyberať zaujímavé tituly, ktoré budú ľudí baviť. No a toto všetko sa dalo robiť iba vo vlastnom divadle, ktoré by mi nikto nezrušil. Potreboval som mať istotu domovskej scény, ktorú mi nikto nezbúra. Takže rozhodnutie o založení divadla padlo na moje narodeniny, v októbri 1998. Som veľmi pyšný na to, že už devätnásť sezón fungujeme, a to bez dotácií od štátu, alebo od mesta. Žijeme zo vstupného a diváci majú naše divadlo radi. Je to aj zásluha nášho malého päťčlenného tímu. Máme divadlo, ktoré obstojí v konkurencii dokonca aj s českými scénami. Samozrejme, spočiatku som si nedokázal predstaviť, čo ma na začiatku tejto novej cesty čaká. Dovtedy bol jediným papierom, s ktorým som prichádzal pracovne do styku, iba ten notový. Nikdy som nepripravoval projekty, zmluvy a ani produkciu. No a asi pred štrnástimi rokmi sme spolu s mojím klaviristom z orchestra, Milanom Vincourekom, založili Gedur s.r.o. A ťaháme to spolu dodnes. Od 1. mája 2004 nesieme hrdý názov Teatro Wüstenrot, pretože odvtedy trvá spolupráca s poisťovňou a stavebnou sporiteľňou, ktorá je v názve divadla.
Ako sa zmenila hudobná scéna z hľadiska kvality profesionality, príležitostí a možností u nás v priebehu mnohých rokov?
R.Geri:Začnem tým, že vždy som rád skladal pesničky pre rôznych svetových interpretov. Nie žeby som bol s nimi dohodnutý... ale preto, že keď ich raz stretnem, tak im tú moju skladbu ponúknem...(úsmev). Takto som skladal napríklad pre Tinu Turner, alebo Michaela Jacksona. Raz som si napísal pieseň aj pre Karla Černocha a netušil som, že sa zrealizuje. Vznikol krásny duet, ktorý naspieval spolu s Janou Kocianovou a v premiérovo odznel na Bratislavskej lýre v roku 1986.
A o čom je to dnešné účinkovanie? Kedysi sa pracovalo s veľkými emóciami. Boli ľudia, ktorí vystupovať smeli a ktorí nesmeli. Do textov sa dávali rôzne inotaje. No pred rokmi sa objavil internet ktorý spôsobil aj to, že celá hudba sa akoby posunula a stala sa, nehovorím že bez emočnou, ale stala sa určitým konzumom. Ja som prestal písať osobnostiam a píšem už len na zákazky. Mám pocit, že tí interpreti s ktorými som kedysi spolupracoval, boli akoby lepšie pripravení. Možno práve tým, že mali ťažší život, ktorý ich takpovediac často prefackal...Dnes ide viac o to „mať kšeft, alebo nemať kšeft“. Dnes je tých pesničiek ktoré v rádiách vypínam, omnoho viac ako tých, ktoré si vypočujem dokonca. Ale sú interpreti, ktorých mám naozaj rád, pretože majú chuť niečo svojou hudbou aj povedať- skutočne vyjadriť. Takým zavolám a poďakujem im zato, že mali odvahu dať do piesne aj určitú pridanú hodnotu a neskladali ju ako dvoj, či trojtýždňový hit. Kedysi tu bola snaha písať evergreeny a dnes je tu snaha dostať sa na internet a mať tam čo najviac kliknutí. Je to akoby boj s imaginárnym prostredím. U niektorých interpretov sa kedysi uvádzali milióny predaných platní. Platňa a neskôr CD bol fenomén! No dnes, ak niekto predá 2500, či 3000 CD, tak pomaly sa hovorí o zlatej platni. Zdá sa mi to niekedy komické. Pritom to počúvajú státisíce ľudí, ale platňu si kúpi omnoho menej ľudí. Takže hudobná sféra sa zmenila aj na konzum, čo je škoda. Nápravu vidím aj v návrate interpretov na pódiá. Mnohí potrebujú živý kontakt s publikom. To je podľa mňa cesta. Živá hudba nesmie vymrieť. Živý kontakt, živé spievanie a živý orchester – to je to, čo preferujem a čo je cesta muziky. Vrátiť sa k hodnotám, trochu spomaliť čas, rozmýšľať o každom slove.
Máte nejakú filozofiu, alebo niečo, čím sa riadite vo svojom živote?
R.Geri:Každý človek by mal vekom dospieť a snažím sa o to aj ja - naberať do seba čo najviac informácií. Filozofiou počnúc a končiac skúmaním kozmu, či základných princípov ľudskosti a existencie. Takéto otázky si dávam a snažím sa na ne odpovedať. Ak odpoveď nenájdem, všímam si múdrych ľudí, ktorí ich prinášajú. Len nedávno som čítal jednu odpoveď na základný princíp. Otázka znela, ktorú vieru by som prijal za svoju, resp. ju verejne vyznával. Som síce pokrstený kresťan-katolík, ale tá odpoveď znela úžasne: -Je úplne jedno akú vieru človek vyznáva. Ak ho urobí pokornejším, slušnejším a citlivejším k ľuďom a svetu, tak si vybral dobrú vieru. Je úplne jedno ktorá to je.- Myslím si, že s touto odpoveďou sa dá stotožniť, hľadať cestu, niektorí hovoria k nirváne, ja hovorím k vyššiemu poznaniu, múdrosti, či skromnosti. Cestu si musí samozrejme nájsť každý sám. Aj na mňa sa prilepilo veľa vecí. Mal som tú česť v mojom živote od mladosti pracovať s vynikajúcimi umelcami, z ktorých mnohí boli starší o tri, či štyri desaťročia. Drvivá väčšina mi odovzdávala múdrosť, ktorá sa na mňa začala lepiť. V súčasnosti starších kolegov vystriedali najmä mladší. A od nich beriem ďalšiu múdrosť, energiu, či chuť tvoriť - takže nemám čas starnúť. Aj toto je recept proti starobe - obklopovať sa peknými, milými a pozitívne naladenými ľuďmi. Nemusí ich byť veľa - málo býva viac. Netreba mať mnoho kamarátov, skôr zopár priateľov, s ktorými sa človek vie otvorene a úprimne porozprávať. Je mu s nimi dobre a nemusí sa v ich prítomnosti na nič hrať.
Robert Lattacher
