Inštitút urbánneho rozvoja (IUR) sa už dlhšie angažuje a usiluje o vytvorenie jasných pravidiel prispievania stavebníkov na rozvoj lokalít „postihnutých“ výstavbou. Jasných pravidiel namiesto nepredvídateľných nákladov a náhodných rokovaní o výške príspevku, či vynútených investíciách.

V súčasnosti sa pripravuje nový návrh zákona o poplatkoch za rozvoj. Priblížte stručne čo je jeho hlavnou ideou a cieľom?

D. Petrovič:Cieľom návrhu zákona o miestnom poplatku za rozvoj je zavedenie pravidiel pri prispievaní na rozvoj infraštruktúry. Dôvodom prípravy návrhu zákona je snaha o riešenie súčasnej nevhodnej situácie, kedy obce za nie vždy férových podmienok dohadujú takýto poplatok so stavebníkmi ad hoc, prípad od prípadu. V takejto situácii nie je možné vylúčiť rôzny meter pre rôznych investorov. Zákon by mal zabezpečiť, aby prispieval každý, kto akýmkoľvek spôsobom prináša do dnešného prostredia „záťaž“ vo forme novej výstavby. Ak však má byť poplatok férový, tak by mali prispievať všetci, to znamená tak stavebník napr. jedného rodinného domu ako aj developer budujúci novú štvrť so stovkami bytov. Samozrejme každý proporčne k množstvu nadzemnej podlažnej plochy, ktorú do prostredia umiestňuje..

Prečo majú občania a podnikatelia podľa vás platiť ďalšie poplatky štátu? Neplatia dane a často dosť vysoké?

D.Petrovič:Zásadná otázka, ktorú si pred zavedením tohto poplatku kládli aj v zahraničí znie: Majú spolufinancovať náklady na nárast nárokov na súčasnú infraštruktúru (napr. nedostatok materských škôlok, v dôsledku výstavby stoviek bytov) pôvodní obyvatelia žijúci v okolí vo forme zvýšenia daní, alebo by mal tieto náklady hradiť ten, ktorý ich potrebu vyvolal? To znamená novo prichádzajúci obyvatelia vo forme poplatku, ktorý developer zaplatil a premietol do ceny ich bytov. Férový prístup je ten druhý. Čiže nejde o zvýšenie daní, ani o zavedenie novej všeobecnej dane, ale o zabezpečenie konkrétneho spolufinancovania kvalitného životného prostredia.

Návrh má podľa vás niekoľko rizikových miest. Ide napríklad o absenciu obmedzenia hornej hranice poplatku a ďalšie. Čo to môže spôsobiť?

D.Petrovič:V zahraničí si častokrát jednotlivé mestá riešia svoju vlastnú daňovú politiku formou mestských zákonov. Takýto zákon spolu s výškou poplatkov sa im tvorí omnoho jednoduchšie.. U nás však bude platiť pre celé Slovensko a teda je veľmi ťažké nastaviť systém určenia výšky poplatku tak, aby bol použiteľný tak v Bratislave ako aj napríklad v Humennom. V IUR sme sa napokon zhodli na tom, že najjednoduchšie bude stanoviť výšku poplatku v rozsahu 0-10 Eur/m2 hrubej nadzemnej podlažnej plochy. Konkrétne číslo by určila už miestna samospráva. Ak by horná hranica nebola obmedzená, tak by mohla samospráva stanoviť nereálne vysoké poplatky Zároveň by sa tým neodstránila hrozba vydierania stavebníkov: „Ak chceš stavať a nechceš mať vysoký poplatok, dohodni sa s nami pomimo a my ti ho znížime“. Toto je presne to o sme chceli zákonom zamedziť a nie opäť podporovať.

Rizikovým bodom návrhu zákona môže byť aj použitie týchto poplatkov a ich kontrola. Prečo si to myslíte?

D.Petrovič:Občan, ktorý formou poplatku zaplatí za rozvoj, by mal vidieť čo sa v jeho okolí skutočne z týchto prostriedkov postavilo. Ako sa využili. Ak nebude nastavený funkčný mechanizmus spätnej kontroly a odpočtu pre občana, môže sa stať, že sa prostriedky použijú v úplne inej časti než v rozvíjajúcej sa a dokonca na iné aktivity. Účel, na ktorý by sa stavebníci takto skladali by mal byť preto tiež v zákone presne určený. Je to napríklad realizácia parkov, športových areálov, výstavba materských škôlok, kultúrnych zariadení, ale aj ciest a chodníkov.

(rl)