Do divadelných podôb spracoval knihy Dona Miguela Ruiza o láske vzťahoch a priateľstve - Štyri dohody a Piata dohoda, ktoré uvádza po celom Česko-Slovensku pred vypredaným hľadiskom.

V nich sprostredkúva ľuďom obyčajné, no neraz skryté pravdy života a ukazuje akých omylov sa dopúšťame v našom myslení a konaní. Má množstvo aktivít – o.i. vystupuje v divadle Kampa v Prahe, robí improvizovaný program v divadle Archa, hosťuje v rôznych divadlách v ČR i na Slovensku, uvádza zaujímavé domáce i zahraničné osobnosti.

Kedy ste vedome zistili, že milujete to čo robíte?

Jaroslav Dušek: Asi na gymnáziu sa to stalo vedomejším...začal som hrať divadlo so spolužiakmi a písať hry. Pomohla nám s tým aj pani učiteľka češtiny. Raz som mal vypracovať referát o ľudovej piesni, ale ja som to urobil formou scénky s dialógmi a pesničkami. A pani učiteľka, volal sa Danuše Ročková, sa na tom tak smiala, až spadla zo stoličky a povedala: toto nesmie prestať, musíte v tom pokračovať! No a tým ma veľmi podporila. Mal som vtedy štrnásť rokov a bol som šťastný že som ju stretol, pretože v živote je to dáko tak nastavené... Takže v malom pavilóniku na gymnáziu, na pódiu s klavírom sme hrali divadlo. A tam sa to asi začalo.

Čo podľa vás dnešný mestský človek stratil? Má ešte úctu k prírode? Váži si v meste stromy a kríky? Potrebuje naozaj stále viac stavieb, áut a viac parkovísk?

Jaroslav Dušek: A čo by ako ľudia dýchali, ak by sme nemali stromy? Určite ste niekedy videli ľudí z veľkých miest ako chodia s rúškami na tvárach....

Ale pripomenuli ste mi slová libanonského básnika,maliara a spisovateľa Chalíla Džibrána. On hovorí, že naše mestá sú výrazom nášho strachu. Vlastne sa teda bojíme, lepíme sa na seba, k sebe, vytvárame si hradby, ochranu a tým pádom sa „naměstnáváme“ do tých miest. Ľudia sú v meste veľmi pohromade, blízko seba a tým pádom si vchádzajú do aury do svojho poľa všade - v MHD, na ulici, v metre...Strácajú prirodzený rešpekt k bytosti ako takej, pretože keď idete v prírode a kráča oproti vám človek a vy sa k nemu blížite, tak to cítite - ľudskú bytosť, jej aurické pole. Ale v meste sa toto stráca, lezieme si do svojich emočných tiel, emócie rýchlo preskakujú z jedného na druhého, ľudia sú unavení, podráždení, pozerajú sa na seba vyčerpane a jeden od druhého preberá tú vyčerpanosť...Tým pádom je mesto miestom, kde je potreba ešte vyššieho stupňa bdelosti. V prírode sa môžete krásne napojiť na harmóniu a krásu a bez nejakých zložitých postupov a existovať napríklad pri vode, na samote, v lese, na skale a pod. Ale to mesto nás núti viac, aby sme si stav vnútorného vedomia pestovali a udržiavali - pretože si uvedomujeme, že mestské prostredie si vytvárame navzájom. Prosto pochopíme, že si keď si budeme navzájom pestovať pokoj, či dobrú náladu, tak jeden druhému pomôžeme.

V programe o počatí na Kampe ste povedali, že situácia na planéte sa pre určitú oblasť ľudí „zvědomňujě“ Že ľudia chcú žiť vedome, resp. vedomejšie. Čo si pod tým má bežný človek predstaviť? Aké to je žiť vedome, alebo vedomejšie?

Jaroslav Dušek: Keď vstúpite do vedomého rozmeru bytia tak uvidíte omnoho zreteľnejšie,že ste prepojený so všetkým prejaveným čo tu je. Že ste s tým prepojený na úrovni životnej sily – života. Uvidíte, že všetko čo tu je – zvieratá, rastliny, stromy... je prepojené a spolu to výtvára prúd, či pole života. No a potom to premení vaše ďalšie kroky a viac si budete všetko vážiť a milovať a cítiť vďačnosť za tú spoluprácu všetkého so všetkým, ktorá presahuje úroveň nášho intelektu. Odrazu začnete vnímať všetky bunky v tele ako existujúce bytosti...A budete vedieť, že tu sedíme vďaka nim a že sme konglomerátom miliárd buniek, ktoré sa rozhodli vytvoriť tieto telá. Prestane to už byť pre vás rozprávka, teória a tvrdenie. Odrazu zistíte že je to tak a budete to cítiť. A už budete vedieť, že ten vzduch musí pre vás v každej sekunde niekto vytvárať a keby to nerobil, tak tu nemôžete byť. No a keď začnete byť vedomejšími, mnohé veci sa pre vás začnú stávať malichernými. Začnete stretávať ľudí ktorí sú naladení podobne a odrazu je celý váš život krásnejší.

Akú úlohu v tom celom hrá čas?

Jaroslav Dušek: Kľúčovú. Čas je kľúčový spôsob akým kódujete bytosť akoby do matrixu. Malé deti nezaujíma čas. Dieťaťu je jedno koľko je hodín. Zaujíma ho ako je - či prší alebo sneží a podobne. Keď sa dieťa hrá, čas ho nezaujíma. No ale potom začnú rodičia dieťa kódovať na čas – raňajky, obed, večera...musíme už ísť, je čas ísť spať... Ale ako môže byť pre dieťa čas ísť spať keď nie je unavené? Takže vás začne niekto programovať do toho času...No vaše vnútorné pocity nezodpovedajú tomu, čo vám niekto hovorí. A potom záleží natom, aká je vaša vnútorná sila – či sa necháte presvedčiť o tom, že tomu nerozumiete a pravdu majú tí ostatní a vy podľahnete. Alebo máte zvláštne pocity – prečo mi niekto hovorí že je čas ísť spať keď mne sa teraz nechce? Dáte prednosť svojmu pocitu, alebo nejakým rečiam? A čím viac podliehame rečiam okolo, tým viac padáme do toho programu. Vo vnútornom čase ste ako bytosť úplne slobodná, kozmická – konáte v súlade s tým čo sa deje okolo vás a konáte v súlade so situáciou ktorá je. Ale ak dávate viac prednosť kalendáru, rozvrhu hodín, plánom, tak potom ste neustále v rozkole so skutočnosťou a čas vás udržuje v inom rytme. No a to je kľúčové preto, aby ste sa ako bytosť dostali do virtuálnych problémov.

Raz ste sa niekde povedali, že ste sa prestali hádať... Po spoznaní a poznaní toho kto skutočne sme, tá potreba asi odoznieva, že?

Jaroslav Dušek: To som povedal v nejakej inej súvislosti, bola to moja skúsenosť, že v mladosti som sa rád hádaval... No ale samozrejme....odoznie vaša túžba po konfliktoch, pretože pochopíte, že konflikt je vytváraný len mysľou, akýmisi predstavami, ale v skutočnosti žiadny konflikt nie je. Ale myseľ konflikt má. Tak napríklad teraz sú povodne a myseľ má konflikt, pretože by nemali byť. Ale sú...a buď to prijmeme a musíme sa tej situácii prispôsobiť, pretože už ju nemôžeme ignorovať. A možno je to o tom, ako nás tie živly učia, ako nás učí voda, ako nás učí Zem...Učia nás, že je potrebné jednať v prítomnom čase, reagovať na základe okolností. To nás väčšinou učí každá katastrofa, teda to čo myseľ vníma ako katastrofu... A je to pre nás asi dobrá lekcia, ktorá nám hovorí: rušíme všetci akcie, ruší sa kalendár, rušia sa schôdzky, predstavenia, všetko. Ale my sme toto schopní často rešpektovať až keď ide o veľkú silu, alebo keď ste už veľmi chorý. No a vtedy, keď ste už veľmi chorý, až vtedy si poviete: no ja už to robiť nebudem – to čo nemám rád! Aj predtým tie malé upozornenia prichádzajú často, no nevnímate ich. A keď už ste vo vyladenejšom stavu vedomia, tak už nemáte chuť vytvárať konflikty, pretože si už nepotrebujete dokazovať vlastnú silu. Pretože už viete kto ste a keď to viete, prečo by ste sa už s niekym hádali?

Vyjadrili ste sa, že filmy už nenakrúcate, ale že ak by sa objavila nejaká zmysluplná ponuka, tak nepoviete nie. Prečo sa u vás, ale ani u nás, či vo svete, nenakrúcajú zmysluplnejšie filmy?

Jaroslav Dušek: Asi preto, lebo vo filme je veľa peňazí. Vznik filmu stojí dosť peňazí, no a tí čo do toho investujú chcú, aby ľudia do kina prišli. A žijú v predvedčení, že diváci tam prídu len vtedy, ak im ponúknu niečo priblblejšie, alebo jednoduchšie. Medzi týmito ľuďmi asi panuje presvedčenie, že diváci sú tupejší a hlúpejší a že im musia ponúknuť niečo prostoduché, aby ich prišlo veľa. Ale zmysluplné a duchovné filmy určite vznikajú, ale asi nie sú v kinách. A sú možno viac na amatérskej rovine, alebo menej komerčné. Ale určite vznikajú. Napríklad teraz robí parta nadšencov film o šťastí. Budú cestovať po celej planéte a pýtať sa ľudí, čo je šťastie. Alebo ja som roky moderoval Ekofilm, kde boli vždy aj snímky, ktoré sa zoberali vnútorným postojom človeka k vesmíru, planéte, či životnému prostrediu. Napríklad krásny francúzsky film sa volá Nádherná zelená (La belle verte), alebo Pozemšťan.

Robert Lattacher