Obyvatelia Prešporka chodili do Viedne napríklad na kávu, do opery, kina, divadla či do Hainburgu na kúpalisko. 

Ako informoval agentúru SITA historik Pavel Dvořák, v čase otvorenia trate sa hovorilo, že Bratislava je predmestie Viedne a mestá boli veľmi úzko prepojené. "Pokiaľ však nefungovala električka, presun medzi mestami bol časovo náročný. Myslím si, že aj preto trať obyvateľov Prešporka nadchla. Bola to však len taká epizódka, pretože už v roku 1919 boli Bratislava a Petržalka oddelené, keďže Petržalka spadala pod Maďarsko," pripomenul Dvořák, podľa ktorého aj medzi Bratislavou a Viedňou vznikla po vojne nepríjemná hranica, keďže Československo vzniklo z trosiek Rakúsko-Uhorska a vzťahy boli veľmi napäté. Cena miestnej dopravy z centra Prešporka cez Petržalku na Kopčany stála podľa Delikáta 30 halierov. Cena diaľkovej dopravy do Viedne bola pri cestovaní druhou triedou rýchlikom päť korún a 90 halierov, treťou triedou stála cesta tri koruny 10 halierov. Lístok na osobný vlak stál tri koruny 40 halierov.

Podľa Dvořáka chodili Viedenčania do Bratislavy napríklad do mestského divadla. "Keď vo Viedni zakázali film Na západe nič nové, vypravili špeciálne kinovlaky do Bratislavy, kde tento film premietali," pripomína zase Delikát a dopĺňa, že viedenská električka okrem spojenia Bratislavy s Viedňou riešila aj lokálnu dopravu na území Bratislavy, keďže spojila mesto s Petržalkou. V petržalskej časti Kopčany zriadili aj depo, v ktorom končili lokálne vlaky miestnej dopravy a vymieňali sa tu lokomotívy pre diaľkové vlaky do Viedne a z nej. Okrem osobnej dopravy slúžila trať aj nákladnej doprave. Z Bratislavy smerovala do Viedne napríklad zelenina zo Žitného ostrova, z Viedne smerovalo opačným smerom mlieko. 

Ako uvádza publikácia Kronika Slovenska 2, električka premávala šesťkrát denne, jazda do Viedne trvala 2 hodiny 45 minút. Podľa Delikáta prepravila električka za prvý rok prevádzky v roku 1914 viac ako tri milióny cestujúcich. Ako uviedol, viedenská električka začínala svoju trať na námestí Korunovačného pahorku, dnešného Vajanského nábrežia, urobila slučku cez mesto a potom išla cez Starý most do Petržalky. "Bola to druhá elektrická dráha v Rakúsko-Uhorsku. Počas prvej svetovej vojny boli na tejto trati nejaké výluky, tiež po vzniku Československa zavreli dočasne most a zastavili tak prepravu," povedal Delikát a dodal, že ďalšia výluka nastala v roku 1935, keď prepravu na tejto trati spravoval už bratislavský dopravný podnik a rozhodol sa, že premávka na dvoch rozchodoch, normálnom železničnom a úzkom električkovom, je nehospodárna. "V meste bol klasický električkový úzky rozchod. Pre dopravný podnik bolo nevýhodné prevádzkovať obidva rozchody a prestavali celú trať aj na moste," povedal Delikát a dodal, že posledná výluka bola po Mníchovskej dohode, keď bola Petržalka ako Engerau an der Donau pripojená k Nemecku. Počas tohto obdobia premávali vlaky z Viedne a končili na železničnej stanici v Petržalke. "V roku 1945 ustupujúca nemecká armáda vyhodila Starý most do vzduchu a aj preprava na trati do Petržalky bola zastavená. Odvtedy pôvodnú dopravu na slovenskej časti trate neobnovili. Niekdajšia trať viedenskej električky z Viedne stále funguje a končí sa v obci Wolfstahl. Vlaková linka je súčasťou viedenskej rýchlodráhy s označením S7. Na približne sedem kilometrovom úseku z Wolfstahlu do Petržalky boli koľajnice vytrhané," informoval Delikát, podľa ktorého po postavaní Starého mosta už na tejto trati nefungovala električka do Viedne, ale iba do Petržalky k Divadlu Aréna. 

Ako na záver informoval Delikát, Klub priateľov mestskej hromadnej a regionálnej dopravy odkúpil v roku 2011 pôvodný storočný elektrický rušeň z rakúskeho Linzu a za prispenia sponzorov a príjmu z dvoch percent ho plánujú opraviť a vystaviť v zrekonštruovanej podobe.