Anglicko – kolíska slobodomurárov
História slobodomurárstva siaha hlboko do stredoveku, pravdepodobne až do druhej polovice 14. storočia, keď sa slobodomurári pokladali za skutočných staviteľov chrámov a sakrálnych stavieb (napríklad v Štrasburgu či Kolíne nad Rýnom). Remeselníci, vysokokvalifikovaní odborníci a stavitelia chrámov vytvárali veľkolepé stavby, ktoré sa týčili vysoko do nebies. Za pomoci ešte aj dnes nepochopiteľných symbolov a znakov vryli do fasád chrámov posolstvo múdrosti a poznania. Tajomstvá svojho remesla si však starostlivo chránili. Mali svoje vlastné etické normy a rozličné poznávacie znamenia, ktoré ich ochraňovali pred okolitým svetom. Títo stavitelia, statici, kamenári a ďalší, ktorí boli pri stavbe architektonicky náročných stavieb nepostrádateľní, sa tešili veľkej úcte. Ich šikovné ruky a staviteľský fortieľ im zabezpečil nielen stálu prácu, ale aj slobodu. Boli voľní a slobodní. Mohli sa pohybovať a prekračovať hranice. Ich sloboda však bola viazaná prácou. Remeselníci vytvárali priamo v sídlach stavieb tzv. gildy, lóže, kde sa po práci schádzali, aby si vymieňali skúsenosti a kde debatovali o duchovnom základe svojho spoločenstva. Vedeli, že tvoria v istom zmysle akúsi uzavretú spoločnosť. Dostať sa medzi nich nebolo jednoduché. Svoje duchovné schopnosti ochraňovali pred tými, ktorí neboli hodní ich bohatstva a poznania. Pri osobných stretnutiach sa oslovovali vopred dohodnutými osloveniami, používali rozličné špeciálne poznávacie znamenia, gestá, stisky rúk a slová, ktorých význam poznali len oni sami. Keď sa skončila doba budovania veľkých chrámov, tradičné dielne murárov zanikli. Takmer súčasne však narastal počet tzv. adoptívnych murárov z radov inteligencie, ktorých opantala múdrosť filozofie, ale aj moralizovanie, či túžba po slobodnej výmene názorov. Z pôvodných cechovníckych lóží neskôr vznikali akési „náhradné staviteľské lóže“ mysliteľov, intelektuálov, ktorí medzi seba prijímali aristokratov, duchovných či zámožných mešťanov.
Prvé písomné správy o slobodomurároch pochádzajú približne od roku 1717, keď v Anglicku vznikla prvá Veľká lóža (Grand Lodge of England). V tomto roku, 24. júna, na deň sv. Jána Krstiteľa, patróna murárov, sa v Londýne spojili štyri spolky do Veľkej lóže londýnskej a zvolili si svojho veľmajstra. Tento deň sa pokladá za dátum vzniku moderného slobodomurárstva.
Slobodomurárske lóže v Rakúsko – Uhorsku
Existencia prvých slobodomurárskych lóží v monarchii bola vymedzená troma časovými obdobiami. Prvé zahŕňalo obdobie druhej polovice 18. storočia a končilo zákazom činnosti slobodomurárskych lóží na celom území monarchie v roku 1794. Druhé obdobie sa datuje od rakúsko-uhorského vyrovnania v roku 1867 a končí sa rokom 1918, teda zánikom Rakúsko-Uhorska. Na území Slovenska v tomto období pracovalo 32 slobodomurárskych lóží a takmer polovica z nich pôsobila v Bratislave. (Sú v tom zarátané aj hosťujúce viedenské lóže.) A napokon tretie obdobie – medzivojnové roky 1918 – 1938, ktoré boli zlatým obdobím slobodomurárstva.
Prvé slobodomurárske lóže na území terajšieho Slovenska pôsobili ešte za čias panovania Márie Terézie. Ona sama nebola slobodným murárom naklonená, a to aj napriek tomu, že jej manžel František Lotrinský bol členom slobodomurárskej lóže. Panovníčkino odmietanie slobodomurárstva, jej výhrady voči nemu však zakladanie slobodomurárskych spolkov nijako neohrozovalo, a to ani v Prešporku. V čase jej panovania mal Prešporok v rámci Uhorska výsadné postavenie. Okrem toho, že od roku 1536 sa na tri storočia stal hlavným a korunovačným mestom Uhorska i centrom cirkevného života, prislúchalo mu aj niekoľko ďalších výhod, ktoré boli pre ďalšiu prosperitu mesta nezanedbateľné. Prešporok sa stal strediskom rastúcej manufaktúrnej výroby i prekvitajúcich remesiel. Pramene hovoria, že v štyridsiatych rokoch 18. storočia mestské matriky zaznamenali príchod vzdelancov, ale aj umelcov či remeselníkov, čo sa rýchlo odzrkadlilo na všeobecnom rozmachu mesta. Nezanedbateľný bol príliv šľachty a najmä materiálne statky mešťanov. Do zrenovovaného hradu sa nasťahovalo sasko-tešínske knieža a uhorský miestodržiteľ Albert Kazimír August, ktorý si v roku 1766 vzal za manželku najmladšiu dcéru vladárky Máriu Kristínu. Prešporok sa v tom čase vďaka návštevám z cisárskeho dvora stal významným kultúrnym a spoločenským centrom. Počas pobytu kniežaťa do Prešporka prúdil z Viedne vplyv slobodomurárstva, ktorému podľahli najmä učenci – lekári, právnici a učitelia, ktorí sa zaoberali vedou. Aj sám Albert mal pre vedu veľké porozumenie. V jeho okolí sa pohybovali aj nadaní vedci, konštruktéri a polytechnici. Z nich napríklad Ján Wolfgang Kempelen, pôvodom z Prešporka, ktorý vypracoval plán podzemného vodovodu, ktorým sa do hradu privádzala pitná voda zo studne nachádzajúcej sa vo dvore starej zbrojárne (išlo o vojenský proviantný sklad nachádzajúci sa na Zuckermandli). Kempelen zaviedol toto vodovodné zariadenie do praxe. Vodu vyťahovali do výšky 80 metrov a zachytávali do podzemnej cisterny v blízkosti studne. Pumpové zariadenie poháňal tzv. gápel ťahaný koňmi.
Arciknieža Albert sa stretával aj s umelcami, hercami, maliarmi a sochármi. V roku 1775 ho poctil svojou návštevou jeden z najzávažnejších európskych liberálov, nemecký osvietenecký mysliteľ a spisovateľ Gotthold Ephraim Lessing, ktorého meno sa spájalo so slobodomurárskym hnutím v Nemecku. V tom čase už prenikali slobodomurárske idey z Viedne aj do Prešporka. Ich šíriteľmi sa stali dôstojníci, ktorí kedysi slúžili na európskych panovníckych dvoroch. Práve im sa pripisuje, že patrili medzi prvých zakladateľov slobodomurárskych lóží v Prešporku. Neboli nijako početné a už vonkoncom nemali toľko členov ako viedenské lóže, ale – podľa prameňov – boli veľmi aktívne.
Postavenie Prešporka sa začalo meniť počas vlády Jozefa II. Následník trónu ešte pätnásť rokov po smrti svojho otca (Štefan Lotrinský zomrel v roku 1765) nevládol sám, ale spoločne so svojou matkou Máriou Teréziou. Mesto sa stalo centrom šírenia osvietenských myšlienok i kolískou slovenského národného obrodenia. Významní slovenskí vzdelanci pôsobiaci v Bratislave sa svojimi prácami pričinili o rozsievanie semienok národného uvedomenia Slovákov, ako aj o šírenie osvety.
(red)
