Hoci v súčasností nebývam v Novom meste, park dôverne poznám, bývala som niekoľko rokov v jeho tesnej blízkosti, pre moje deti bol v tom čase hlavným priestorom pre hry. Deti sú už dospelé, je tu už nová generácia detí, ktorá si v parku užívajú svoje detské hry. Musím povedať, že park na mňa vždy pôsobil veľmi dobrým dojmom, cítila som sa v ňom ozaj príjemne. Až po rokoch som vlastne pochopila prečo.

Pôvodná koncepcia parku bola súčasťou komplexnej bytovej výstavby známej ako sídlisko „Februárová“ – ľudovo „Februárka“, ktorá prebehla v tomto priestore koncom 50tych rokov – do polovice 60tych rokov 20. stor. V rámci sídliska bolo postavených viac ako 3500 bytov. Sídlisko „Februárka“ predstavovalo v čase svojho vzniku mimoriadne vydarené sídlisko. Boli tu uplatnené mnohé nové stavebno-technické postupy (technika liateho betónu pri stavbe bytových domov a pod.). Hlavným projektantom bol Ing. arch. Štefan Svetko, autor viacerých hodnotných stavieb v našom meste. Je obdivuhodné, ako sa v 60.-tych rokoch pristupovalo k životnému prostrediu obyvateľov sídliska. Koncepcia úpravy parku na Račianskom mýte bola súčasťou KBV, arch. Svetko ako zodpovedný projektant, bol aj garantom umelecko – výtvarného dotvorenia parku, sledoval dokončovacie práce až po inštaláciu sôch a posledné sadbové a terénne úpravy. Po vypracovaní libreta umeleckého dotvorenia parku i celého sídliska „Februárová“, boli projektantom oslovení špičkoví slovenskí výtvarníci, ktorým boli zadané tematické a priestorové podmienky pre vyhotovenie umeleckých diel. Tieto mali svojím výtvarným riešením pôsobiť na estetické cítenie obyvateľov sídliska, najmä detí. Bola to úloha náročná, ale dnes, s odstupom viac ako 50 rokov, môžeme konštatovať, že autorom sa dielo podarilo. Súčasťou parku sa stali umelecké diela, ktorých kvalitu už dávno preveril čas. Je úžasné, že na umelcov v týchto rokoch nebol vyvíjaný ideologický tlak a mohli sa plne umelecky realizovať. Nakoniec jediná, ozaj „ideologicky zafarbená“ socha Milicionára, bola do parku inštalovaná až oveľa neskôr v roku 1973.

Na Račianskom mýte v parku, ale aj medzi obytnými domami čaká na svoje ocenenie viacero umeleckých diel.

Vo výbere umelcov, ktorí sa mali podieľať na tejto úlohe bol, v tom čase už renomovaný slovenský sochár, Alexander Trizuljak. Nechal sa inšpirovať slovenskými ľudovými rozprávkami a navrhol plastiku, ktorá sa pôvodne volala „Janko a tátoš“ a mala byť súčasťou fontány. Postupne, ako sa formovala konečná predstava o soche, čoraz častejšie sa začal používať názov plastiky „Slncový kôň“ (1966). Autorovi sa pri tejto plastike podarilo vynikajúco prepojiť ríšu fantázie a rozprávok, s túžbou človeka po odpútaní sa od zeme a lete do vesmíru. Táto téma bola v 60tych rokoch 20. stor. veľmi populárna a obľúbená. Sám Trizuljak ju spracováva niekoľkokrát. Plastika „Slncový kôň“ patrí k tomu najlepšiemu, čo môžeme na území Bratislavy, na verejných priestranstvách nájsť. Dokonalé zachytenie dynamického pohybu, čistá modelácia tela chlapca i koňa, neštandardné, originálne spojenie kovovej plastiky s podstavcom z hrubého šalovaného betónu, robí z tohto umeleckého diela dielo nadčasové, vysokej estetickej úrovne, presahujúce dobu svojho vzniku.

Jedným z umelcov, ktorí boli súčasťou tímu bol aj akademický sochár Juraj Hovorka, ktorý vytvoril intímnu plastiku s názvom „ Pieseň o mieri“, ktorá sa stala známou pod názvom „Dievča s holubicou“. Plastika z tepaného medeného plechu je vysoká 210 cm a autor ju vyhotovil v r. 1967. Dievča v podrepe má na nohe holubicu, ku ktorej má strach sa priblížiť. V súčasnosti holubica na nohe dievčaťa chýba – niekto ju ukradol. Ale miesto kde bola uchytená je na nohe stále zreteľné.

Zadný priestor parku uzatvára zaujímavá umelecká kompozícia, ktorú akademický sochár Ladislav Snopek nazval príznačným názvom „Vesmír“. Akademický sochár Ladislav Snopek dostal úlohu vytvoriť bariérovú stenu, ktorá by okrem estetickej funkcie plnila aj úlohu uzatvárať priestor tvoriaceho sa parku. S touto náročnou výtvarno-technickou úlohou sa sochár pokonal originálnym spôsobom. Navrhol kompozíciu s názvom „Vesmír“, ktorú vytvoril kombináciou stien z armovaného betónu s lešteným kovom. Kompozične zložité riešenie z troch cca 7 m dlhých a 2,5 m vysokých betónových dosiek so zaoblenými stenami, s priestorovo vyloženými betónovými konzolami, akcentujú kovové prvky s námetom kozmu. Prvá doska má za námet dobývanie kozmického priestoru ľuďmi – je tu kozmonaut i raketový motor, druhá stena nesie v sebe prvok našej slnečnej sústavy – planétu Saturn. Tretia stena nemá za námet znamenia zverokruhu, ale inšpiráciou sú dve zemské rovnobežky – Obratník Raka a Obratník Kozorožca. Toto mimoriadne dôvtipne premyslené dielo bolo po náročných rokoch príprav inštalované do parku až v r.1967. Stalo sa súčasťou verejného priestor i priestorom pre detskú fantáziu. Bolo by vhodné očistiť ho od nánosov sprejerov, materiál zakonzervovať a ošetriť, aby mohlo zostať súčasťou parku aj naďalej tešiť ďalšie generácie detí.

Súčasťou detského ihriska sú aj betónové hracie dvorce – vláčik, preliezačka. Aj tieto doplnky detského ihriska majú svojich autorov, slúžia dodnes svojmu účelu.

Na sídlisku sa nachádzajú aj rozmermi menšie umelecké diela s námetom zvierat, ktoré hlavný architekt sídliska Ing.arch. Štefan Svetko umiestnil medzi bloky domov Račianska č.3 - 9 – 15 – 21. Tieto plastiky mali slúžiť ako domové znamenia. Jedným z nich bola aj kovová plastika „Ryby“, ktorej autorom bol umelecký sochár Václav Kautman (1922-1981) ,ktorý ju vyhotovil po r.1960. Súčasťou verejného priestoru sa stala v r. 1967. Dve kovové ryby boli uchytené tenkými kovovými prútmi do prírodného balvana. Samotná kompozícia z kameňa s kovovými prvkami bola osadená na dlhý betónový pás. Celková subtílnosť plastiky spôsobila, že došlo k jej odcudzeniu a dnes z umeleckého diela zostal len kamenný podstavec.

Druhou plastikou, situovanej medzi bloky domov je aj kovová plastika „Letiace husi“, ktorej autorom bol opäť umelecký sochár Václav Kautman (1922-1981). V. Kautman bol umelec, ktorý sa s obľubou pri svojej práci inšpiroval svetom zvieracej ríše. Kŕdeľ husí, pripravených k odletu autor uchytil do štvornohého kovového stojanu s kruhovými perforáciami. Celé dielo je osadené do dvojstupňového betónového podstavca. V súčasnosti je umelecké dielo ťažko vnímateľné, zakrýva ho prerastená zeleň a súbor kontajnerov na odpad. Kto situoval práve pred túto plastiku odstavisko na kontajnery bol ozaj kultúrny barbar.

V zeleni medzi domami je osadená štýlová kovová plastika zo zváraného plechu od akad. sochára Teodora Lugsa „Býk“. Rozmerná plastika osadená v podstavci z armovaného betónu je ozdobou tohto priestoru. Býk síce už roky nemá jeden roh, ale čistota línie, až „picassovská“ jednoduchosť a kultivovanosť tvaru tela býka, vytvára vhodný kontrast k architektúre okolitých bytových domov. Ozaj sa nenájdu peniaze na reštaurovanie tejto plastiky? Lebo hrdza sa na nej už podpísala.

V ďalšom bloku domov sa skrýva ďalšia plastika. Túto však treba ozaj hľadať, je už celkom skrytá v hustom poraste stromov. Na tenkých kovových pásoch sú inštalované telá vtákov. Plastiku vyhotovil opäť Teodor Lugs.

V parku sú aj ďalšie práce, socha „Hirošima“ od akad. sochára T. Bartfaya či socha „Matka s dieťaťom“ od akad. sochára Fr. Draškoviča. Park je doplnený fontánou a krásnym rozáriom. Úprava parku trvala plných šesť rokov, v roku 1967 bola kolaudácia parku v prevedení ako ho dnes poznáme. Už dnes je jasné, že nie všetko čo vzniklo za roky socializmu bolo zlé. Často práve naopak – V 60-70. rokoch 20. stor. boli v našom meste inštalované umelecké diela mimoriadnej kvality, ktoré, napriek železnej opone držali krok s európskym umením. Ich osud je často smutný – nikto nevie komu patria, kto sa má o ne starať. Je zrejmé, že aj v minulosti sa podarilo dosiahnuť pozoruhodný súlad medzi sochou a prostredím , v ktorom je inštalovaná, a to je, podľa mňa, aj prípad parku na Račianskom mýte.

PhDr. Jana Hamšíková

pracovníčka Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave